Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Barbora Paľovčíková.
"Keď vidíte deti v krytoch, kde sa seriózne bombarduje, a pozeráte sa do ich tvárí, už viac nie sú detské," hovorí po návrate z Ukrajiny fotograf a dokumentarista JURAJ MRAVEC, ktorý zaznamenával aj vojnové konflikty v Iraku, Náhornom Karabachu či v ukrajinskom Donbase.
Posledné fotografie priniesol z Ruskom napadnutej Ukrajiny, kde sa plánuje čoskoro vrátiť.
Juraj Mravec
- vyštudoval kinematografiu a fotografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave,
- je členom Asociácie slovenských kameramanov,
- fotografoval počas konfliktov na Ukrajine, v Náhornom Karabachu či v Iraku.
Aké je to fotografovať vojnu, ktorá je tak blízko domu?
Je to trochu iné. Doľahlo to na mňa najmä vtedy, keď sme sa vracali.
Chceli sme sa vrátiť cez Poľsko, kde sme mali dohodnutú sanitku, ktorá nás prevezie, ale padlo to a rozhodli sme sa, že pôjdeme cez Vyšné Nemecké. Išiel som autom spolu s českým reportérom Tomášom Vlachom a ešte sme evakuovali jednu Ukrajinku, pani Svetlanu z Kyjeva.
Prešli sme hranicu a odrazu boli Sobrance, Michalovce, Košice a Poprad, bolo to hneď za Ukrajinou, tak mi prišlo ťažko, že je to naozaj vedľa. Nemusíte niekde cestovať tri dni ako napríklad do Donbasu alebo do Iraku lietadlom, kde je odrazu krajina úplne iná a viete, že je to od vás veľmi ďaleko.
Boli ste aj v Kyjeve, keď ho bombardovali. Nebáli ste sa?
