Hovorí, že porušovanie práv detí v detských psychiatrických zariadeniach ho neprekvapuje, pretože o ňom pravidelne počúva od svojich detských klientov aj od ich rodičov.
Obmedzený kontakt s rodinou, nevhodné či násilnícke správanie personálu k deťom považuje za niečo, čo s medicínou, psychiatriou ani psychoterapiou nemá nič spoločné.
"Žiaľ, mnohí sa boja hovoriť verejne, čomu rozumiem. Už dlhodobo upozorňujem, že tieto veci, naopak, psychický stav detí zhoršujú," hovorí český detský psychiater a psychoterapeut PETER PÖTHE.
Denník SME ho oslovil, aby sa vyjadril k niektorým praktikám, ktoré sa objavili v jedinej slovenskej detskej psychiatrickej liečebni Hraň, no nie sú ojedinelé ani v iných zariadeniach.
V rozhovore okrem iného vysvetľuje:
- prečo nie je vhodné odopierať dieťaťu kontakt s rodinou
- že porucha správania nie je choroba
- prečo si myslí, že deťom sa niekedy lieky dávajú zbytočne
- kedy dieťaťu stačí psychoterapia a kedy je potrebný pobyt v liečebni
- čo sa deje s dieťaťom, keď sa správa agresívne
- ako skúsenosť s hospitalizáciou u detí zmení ich pohľad na seba
Je normálne, aby deti s rôznymi diagnózami mali v psychiatrickej liečebni či nemocnici odopieraný kontakt s rodinou?
Väčšinou sa na takéto oddelenia deti dostávajú preto, že majú takzvané poruchy správania. Ich správanie je dezorganizované a rušivé, pretože prežívajú veľký stres, majú úzkosti a depresie. A ony sú za to trestané tak, že nemôžu mať kontakt s rodičmi? To mi pripadá obludné a zároveň kontraproduktívne, pretože úzkosť a depresia sa týmto skôr zvyšujú.
Ak má dieťa kontakt s rodičmi za odmenu, je to podľa mňa na hranici psychického týrania a nemá to nič spoločné s terapeutickým efektom. Ak sa tie deti budú báť, budú prikyvovať a spolupracovať. To nie je terapeutický efekt, ale niečo, čo dosiahneme aj v cirkuse, keď budeme bičovať medvede a ony budú jazdiť na motorke.
Bazény a sauny zatienili facky a zákazy. Detská psychiatria v Hrani má kontroverznú povesť Čítajte Je za určitých okolností opodstatnené, aby dieťa nemalo počas liečby kontakt s rodinou?
Myslím si, že len vtedy, ak ho jeho rodina týra alebo zneužíva. Ale väčšina rodičov takáto nie je, majú o svoje dieťa starosť, práve preto ho do liečebne posielajú. Aj keď s ním majú problém a nezvládajú ho, lebo je napríklad agresívne, traumatizované alebo pod vplyvom psychotických predstáv, tak je pre jeho pocit bezpečia kontakt s blízkym človekom veľmi dôležitý.
Mám osobnú skúsenosť s chlapcom, ktorý má formu autizmu. Na nemenovanom psychiatrickom oddelení mal povolený kontakt s rodičom len na desať minút týždenne a aj ten si musel zaslúžiť na základe bodovacieho systému. Tomu logicky z dôvodu svojej diagnózy ani nemohol rozumieť, ani to splniť, čo bolo zrejme mimo chápania personálu, alebo im na tom jednoducho nezáležalo.
Chlapec nevychádzal s deťmi, tak ho jeden spolupacient napadol. Previezli ho na vyšetrenie do inej nemocnice, kde bol dva dni. To všetko sa dialo bez vedomia rodičov, ktorí sa o tom dozvedeli o niekoľko dní v podstate náhodou.
Strata kontaktu s blízkymi môže byť potenciálne traumatická pre akékoľvek dieťa a rozhodne to k lepšiemu stavu neprispeje.
Čo sa týka Hrane, na jednom oddelení sú zmiešané deti s rôznymi diagnózami, lebo nie je iná možnosť, kam ich umiestniť. Môže to byť problematické?
