"Prišla som za takým malým trinásťročným dievčatkom a povedala som mu, že som tu a chcem byť pre ňu teta, ktorá sa jej bude snažiť pomáhať a viesť ju životom. Počúvala ma asi polhodinu. Keď som sa jej potom spýtala, či niečo takéto chce, pozrela sa na mňa a povedala: Nie," opisuje prvé stretnutie s Vandou Magdaléna Zahoranová. Odohralo sa v centre pre deti a rodinu, lepšie známym pod starším názvom detský domov.
"Chápala som to. Z jej pohľadu som bola cudzí človek. Niekto, kto sa objaví a znenazdajky jej ponúka priateľstvo. Napriek prvému odmietnutiu sme sa dohodli, že si skúsime vymeniť telefónne čísla a Vanda si to nechá uležať v hlave."
Môžem byť hodinová teta?
Od prvého stretnutia ubehlo už viac ako päť rokov. Vanda, ktorá je v Magdaléninej obývačke aj v živote ako doma, sa pripravuje na maturitu, plánuje prípravu na vysokú školu a spolu s Magdalénou riešia mnohé veci, ktoré život mladej ženy zahŕňa. Napríklad aj výber šiat na stužkovú.
Ich špeciálny vzťah vznikol vďaka programu BUDDY, ktorý spája dobrovoľníkov a deti vyrastajúce v centrách pre deti a rodinu. Na Slovensku je vyše sto centier pre deti a rodinu.
Podľa údajov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny približne päťtisíc detí nevyrastá vo vlastnej rodine, ale v ústavnej starostlivosti. Napriek snahám o zmenšovanie kolektívov a dôrazu na rodinný typ centier je pre deti náročné, aby si v nich vytvárali blízke, nezištné a najmä dlhoročné vzťahy.
"Keď som bola v domove, nestretávala som sa v podstate s nikým z mojej rodiny a okrem vychovávateliek som sa nemala s kým rozprávať o dôležitých veciach. V Magde som teda našla niečo ako náhradnú tetu," vraví Vanda.
