Pobedim je dedina ako každá iná. Navonok sa ničím nelíši. O žiadnej výnimočnej udalosti sa tu návštevník nič nedozvie.
Žije tu tisícsto duší, majú ihrisko, knižnicu, malé múzeum. V strede dediny kostol, vedľa námestíčko, jedna krčma.
Krčma však kedysi stála inde. Volali ju krčma u Štefana Mitošinku a cez hody v roku 1928 sa v nej ozývali čudné reči. V noci z 1. na 2. októbra sa v nej zhromaždili miestni chlapi, ale nielen preto, aby si vypili. Poprinášali si cepy, tyče, háky aj pušky.
Podgurážení vyrazili v dvoch šíkoch nocou na rómsku kolóniu skraja dediny, bolo ich hádam štyridsať. Agresia útoku neskôr vyrážala dych aj vyšetrujúcim žandárom. Vybíjali okná, rozrúbali dvere, rozbíjali zariadenie, hádzali kamene, strieľali. Útočili na každého, koho objavili. Ženy naháňali až do polí a keď sa krvavé telá pohli, vrátili sa a dorazili ich. Inej obeti zas vyrazili tyčou s hákom zuby a za čeľusť ju vytiahli cez okno.
Nočný pogrom si vyžiadal štrnásť ťažko ranených a šesť mŕtvych. Hoci prešlo takmer sto rokov, v Pobedime sa o udalosti dodnes mlčí.
Podľa romistov nastal čas na pripomienku.
Ticho z uzamknutých jazykov
„Keď kráčate po P, obklopuje vás ticho. Často by sa dalo nazvať ako hrobové, i keď pre niekoho môže byť pokojným a pre iného mrazivým. Kedysi dávno sa tu muselo udiať niečo, čo všetkých umlčalo, vzalo im silu, nadšenie, vymazalo pamäť. Ticho pochádza z uzamknutých jazykov, začarovaných dávnou hanbou, vinou, ktorá ak by sa dostala na povrch, nedovolila by dýchať.“
