Je pred polnocou a centrom Bratislavy sa túla nanajvýš pár opilcov. Práve na takúto chvíľu čaká štvorica stredoškolákov, ktorá vyráža do októbrovej noci.
Nie to prvý raz, v nočnom čase takto chodia ulicami a rozhadzujú vlastné protištátne letáky. Majú len šestnásť rokov, no sloganmi sa jasne vyjadrujú proti vojnovému režimu. Okrem toho nesú farbu a štetec a zamaľovávajú hákové kríže. Kým jeden maľuje, ďalší hliadkuje, iný vyhadzuje letáky, svietia si baterkami. Nejde pritom o študentský výstrelok.
Píše sa rok 1942, z budov vejú zástavy s dvojkrížmi, svetom zúri druhá svetová vojna. Nacisti ju vyhrávajú, ich slovenskí prisluhovači sa cítia ako na koni. Väčšina spoločnosti je laxná, na Slovensku sa žije v závetrí mimo vojny, z Viedne sem za lacnými prostitútkami a mäsom chodia nacisti a štát prosperuje z nakradnutého majetku po deportovaných Židoch.
Stredoškoláci sa náhlivo presúvajú po nábreží Dunaja od Zuckermandla k Propelleru. Odrazu ich vyrušia rýchle kroky. Policajná hliadka všetkých zatýka.
Všelijaké nemúdre heslá
„Tak ako neskôr boli popísané ploty a tabule socialistickými heslami, vtedy boli budovy a zastávky popísané všelijakými nemúdrymi nemeckými heslami a hákovými krížmi. Preto sme sa rozhodli ich zatierať olejovou farbou. Neviem, ako si nás všimli, ale išli sme v noci z 27. na 28. októbra, aby sme si uctili vznik Československej republiky, takže už ten dátum bol podozrivý. Nemecká hliadka nás zatkla a eskortovala na policajnú stanicu a odtiaľ na riaditeľstvo ,U dvoch levov‘. Keď kamarát na otázku Nemca, akej je národnosti, povedal, že Slovan, dostal facku. Neskôr nás vyšetrovali slovenskí policajti. Biť nás už nebili,“ rozpráva pre SME Branislav Tvarožek. Má 96 rokov.
