Na vrchole kopca medzi stromami vyčnieva zrekonštruovaný kaštieľ s červenou strechou, udržiavanou záhradou aj fontánou. Detská psychiatrická liečebňa Hraň sa nachádza pri rovnomennej obci na východe Slovenska a pôsobí v nej ako osamotený ostrov.
Areál je v obklopení lesa a nejdú k nemu žiadne mestské spoje. Najpraktickejšia je cesta autom, prípadne vyše polhodinová pešia prechádzka z obce. Hoci je čiastočne izolovaný od okolitého sveta, na prvý pohľad zanecháva dojem prívetivosti a pokoja.
Napriek tomu už dlhé roky o jedinej detskej psychiatrickej liečebni na Slovensku kolujú znepokojivé informácie. Šíria sa na internetových fórach aj medzi bývalými hospitalizovanými pacientmi.
Hovoria o obmedzenom kontakte detských pacientov so svojimi rodinami, trestoch a odmenách na základe správania, sprchách len dvakrát týždenne či o nevhodnom správaní personálu k deťom.
"Nemá to nič spoločné s liečením, je to tam ako v polepšovni. Injekcie, kazajky, vyhrážanie sa, že človek nepôjde domov, ak niečo neurobí, a potom naozaj domov nešiel. Keď bol niekto zlý, dávali mu polovičné obedy, prípadne len jednu sladkosť za týždeň, zakázali mu vychádzať z izby," opisuje dvadsaťosemročný Pavel.
V Hrani bol prvýkrát už ako desaťročný, neskôr viackrát aj ako tínedžer pre problémy so správaním a učením. Redakcii poskytol vyjadrenie pod podmienkou, že nezverejní jeho priezvisko.
Detský psychiater Pöthe: Facky nemajú miesto v žiadnom liečebnom procese Čítajte "Kontakt s rodičmi nám na prvé dva týždne úplne zakázali, okrem listov, ktoré prečítali pred odoslaním a keď sa im nepáčil, napríklad bol príliš depresívny, tak ho ani neposlali. Telefonovať sme mohli iba pri sestričke. Ak som povedala niečo podľa nich zlé alebo som sa rozplakala, vyhrážali sa mi, že mi hovor vypnú a ďalšie zakážu. Telefonáty aj návštevy boli za odmenu," opisuje pre SME Terézia Floriánová (20).
V Hrani bola hospitalizovaná ako trinásť- a neskôr ako štrnásťročná pre depresiu, sebapoškodzovanie a samovražedné sklony.
Takéto svedectvá pritom nie sú ojedinelé. Denník SME sa rozprával s desiatimi pacientkami a pacientmi Hrane, respektíve s ich rodinami, a preštudoval si aj, čo ľudia o Hrani písali na rôznych internetových fórach. Niektorých takýchto pisateľov oslovil a pýtal sa ich na skúsenosti z liečebne. Všetky príbehy sa datujú do uplynulého desaťročia až po súčasnosť. Liečebňu sme aj osobne navštívili.
