KVILDA. Keď v posledných dvoch pandemických rokoch v českých mestách zrušili vianočné trhy, ľudia sa vybrali na Šumavu. Aj tam bolo všetko pozatvárané, tak prišli v karavanoch a na zjazdovkách sa namiesto lyžovania sánkovali či bobovali.
Národný park Šumava pri východnej hranici s Nemeckom ročne priláka viac ako milión ľudí. Láka aj na desiatky kilometrov cyklociest, ktoré sa v zime menia na bežkárske trate.
Na mnohých miestach parku prevládajú výhľady na zoschnuté pahýle a popadané stromy. Aj Šumava sa už vybrala cestou svojho staršieho brata, rezervácie Bavorský les, a rozvoj necháva na prírodu.
S nemeckým parkom tvoria akoby jeden celok rozdelený štátnou hranicou. Ide o najväčší les v strednej Európe, ktorý sa zvykne označovať ako pľúca či zelená strecha Európy.
Oba parky sa snažia dosiahnuť stav, keď na viac ako 75 percentách plochy parku nebude človek vôbec zasahovať do prírodných procesov. Nemci by to mali dosiahnuť čoskoro, Česko podľa plánu v roku 2060.
Minister životného prostredia Ján Budaj z OĽaNO sa na oba parky často odvoláva, keď rozpráva o reforme slovenských národných parkov.
Väčšia ochrana prírody môže byť podľa neho príležitosťou pre vymierajúce regióny, ktoré dosiaľ žili prevažne z ťažby dreva. Nahradiť by ju mali turisti.
Skúsenosti z parkov v Česku a Nemecku ponúkajú prinajmenšom tri užitočné lekcie.
