Keď televízia Markíza hľadala do svojej vedomostnej súťaže Na love skupinu takzvaných lovcov nabitých vedomosťami, všetci traja víťazi konkurzu boli učitelia.
"Niekedy som neporozumel otázke, ktorá bola pomerne jednoduchá a ja som tam hľadal niečo zložité,’"hovorí učiteľ Štefan Jurča, ktorý bol jedným z nich. Podstata relácie Na love bola v tom, že obyčajní súťažiaci v tíme najskôr museli správne odpovedať na čo najviac vedomostných otázok. Aby uspeli a získali peňažnú výhru, potrebovali potom v dueli poraziť lovca. Po odvysielaní dvadsiatich častí relácia tento týždeň skončila.
Učiteľ z Levíc tiež v rozhovore vysvetľuje, aký má plat ako učiteľ alebo prečo niektorí učitelia veria dezinformáciám a ako vníma hašterenie ministra financií Igor Matoviča a ministra školstva Branislava Gröhlinga o učiteľských platoch.
Ako ste sa dostali ako učiteľ slovenčiny a občianskej náuky na Markízu?
Zúčastňoval som sa na rôznych vedomostných súťažiach a na základe predchádzajúcich skúseností ma niektorí, ktorí boli tiež vo výbere, odporučili. Priamo ma oslovili a rozhodli sa, že ma vyskúšajú. Najprv som absolvoval rozhovor, kde som dostal asi sto otázok, z ktorých som určité množstvo vedel a zodpovedal. Potom som postúpil do troch výberových kôl v Bratislave.
Na vedomostných súťažiach ste sa zúčastnili viackrát. Prihlásili ste sa prvýkrát aj pre možnú finančnú výhru?
Vždy sú za tým aj financie. Prvýkrát som sa do súťaže prihlásil v roku 1994. Bola to súťaž vo vtedajšej Slovenskej televízii, volala sa Tucet. Prvotný výber bol asi robený narýchlo, pretože súťažiaci neboli ktovieako pripravení. Čakala ma ďaleká cesta do Košíc na konkurz a na súťaž. Potom som si počkal na ďalšie súťaže na Markíze alebo televízii JOJ, neskôr som sa dostal aj do Duelu v RTVS.
Pamätáte sa na svoju prvú výplatu ako učiteľ?
To si pamätám veľmi presne, pretože mi to nikto nechce veriť. Po skončení strednej školy som sa nedostal študovať dejiny, tak som rok pracoval. Vtedy nebola možnosť ísť študovať na inú vysokú školu, prihláška sa mohla podať iba na jednu.
