Krátko pred tým, ako sa Maroš Žilinka rozhodol nepodať návrh na rozpustenie ĽSNS, Inštitút pre verejne otázky upozorňoval, že podobne nelogicky postupoval aj Najvyšší súd v roku 2019.
Šéf inštitútu GRIGORIJ MESEŽNIKOV v rozhovore vysvetľuje, prečo nie je podľa neho ĽSNS umiernená, ako to tvrdí Žilinka, a aký je najpravdepodobnejší scenár vyústenia súčasnej koaličnej krízy.
Ako hodnotíte rozhodnutie generálneho prokurátora Maroša Žilinku nepodať návrh na rozpustenie ĽSNS, na základe ktorého nedostal Najvyšší správny súd možnosť túto otázku vyhodnotiť?
V prvom rade, celá táto situácia ilustruje podľa mňa aj vnútorné nastavenie Maroša Žilinku. On sa dlhodobo profiluje ako človek, ktorý nie je celkom zlučiteľný s princípmi liberálnej demokracie, či už v zahraničnopolitických otázkach, v boji proti korupcii, ale aj v boji proti extrémizmu.
Maroš Žilinka sa môže tváriť ako právny purista, ale stačí si spomenúť, ako porovnával obrannú dohodu s okupačnou zmluvou, a vyšlo mu, že okupačná zmluva bola výhodnejšia. Chvíľu bol aj akýmsi neformálnym lídrom protizápadného bloku fašistov, neokomunistov, celej parlamentnej opozície a dezinformačnej scény a viackrát vystupoval v prospech Ruskej federácie.
Netreba zabúdať ani na to, že parlament zvolil Žilinku aj s hlasmi ĽSNS.
Podľa vás sa teda Žilinka nerozhodoval len na profesionálnej úrovni, ale za jeho pomocou pre ĽSNS bolo aj niečo iné?
Som presvedčený, že áno. Žilinka ešte len ako kandidát na generálneho prokurátora kritizoval svojho predchodcu Jaromíra Čižnára, ktorý neuspel so žalobu na rozpustenie strany ĽSNS. Čižnárovu žalobu označil za učebnicový príklad odfláknutej práce a tvrdil, že sa otázkou bude zaoberať. Teraz, keď mal príležitosť to napraviť, Žilinka ani len nepodal návrh.
