BRATISLAVA. Svojho trinásťročného syna neobjala pol roka. Mesiace ho vídavala iba na obrazovke notebooku či telefónu.
Júlia Hazijeva z ukrajinského Ľvova poslala svojho syna, siedmaka, po útoku ruských vojsk preč z krajiny. Zverila ho slovenskej rodine, s ktorou má spoločných známych. Po šiestich mesiacoch si poňho prišla.
"Boli to zmiešané pocity. Ako mama som vedela, že syn je v dobrej rodine, že robí, čo má rád, pravidelne mi posielali fotky. Ale bolo mi ťažko, keď som doma chodila okolo synovej izby. Bola prázdna," vraví Hazijeva.
Do bezpečia z ostreľovanej Ukrajiny na jar poslala aj jeho staršieho sedemnásťročného brata. Do mája bol s tímom vodného póla, ktorému sa venuje, v Poľsku.
Opatrovníkmi mladšieho Dimu sa dočasne stali manželia z Dunajskej Lužnej.
O zvítaní sa po šiestich mesiacoch sa matke a synovi nehovorí ľahko. Pri zmienke o návrate domov potláčajú slzy.
"Starší syn je už predsa len takmer chlap, je samostatný. Ale Dima je mladší a krehký, doma sa často stískame," vraví chlapcova matka.
