"Naša ústava dnes oslavuje 30. výročie svojho prijatia. Pre život štátu nie je 30 rokov taká dlhá doba, ako pre život človeka. Na druhej strane, je to už dosť dlhá doba na to, aby sa vystriedali rôzne situácie, pokojné i krízové, v ktorých sa mohlo ukázať fungovanie mechanizmov zavedených našou ústavou.
Hoci z európskeho a svetového pohľadu naša ústava stále nepatrí medzi „staré“, svojím trvaním už prekonala desiatky iných ústav s podstatne kratším životom. V republikánskej ére našej štátnosti je súčasná ústava dokonca druhou najdlhšie platnou ústavou.
Už na konci 18. storočia vystihol James Madison potrebu a úlohu ústavy slovami: „Keby ľudia boli anjelmi, nebola by vláda potrebná. Keby ľuďom vládli anjeli, nebola by potrebná žiadna kontrola vlády zvonka ani zvnútra.“ Ako ľudia nie sme dokonalí a dokonalými sa nestaneme ani nástupom do ústavných funkcií, ktoré umožňujú vykonávať moc a ovplyvňovať tak život štátu a ľudí. Naopak, vtedy môže najľahšie prísť pokušenie a príležitosť moc zneužiť. Práve preto spoločnosť, ktorá chce byť slobodnou, potrebuje ústavu: má obmedzovať a vytvárať nástroje na účinnú kontrolu tých, ktorí vykonávajú moc v mene ľudu. Táto moc nám nepatrí, je nám len dočasne zverená ľudom, ktorému máme slúžiť.
Obmedzenie a kontrola moci kladie prekážku jej zneužívania, a tým otvára cestu k naplneniu hlavného účelu ústavy, ktorým je ochrana základných práv a slobôd jednotlivca. Účinne chrániť práva a slobody všetkých je však možné iba v prostredí, kde platia pravidlá, na ktorých sme sa ako spoločnosť zhodli. V prostredí, kde sa ústavou vytvorené kontrolné mechanizmy neberú ako zlo, ktorému sa treba vyhnúť, ale ako nástroj, ktorý nás má všetkých chrániť.
Vážené dámy, vážení páni!
Úroveň kultúry prostredia, v ktorom ústava pôsobí, je viditeľná v prvom rade na prístupe a správaní verejných činiteľov na všetkých úrovniach deľby moci – my sme totiž tí, ktorým prislúcha vykonávať ústavné právomoci na dennej báze.
A aj keby som rada povedala opak, zdá sa mi, že z pohľadu úrovne politickej kultúry sme i po tridsiatich rokoch od prijatia našej ústavy stále dosť ďaleko od toho, aby sme sa smelo mohli označiť za vyspelú demokraciu s vysokou úrovňou právneho štátu, kde sa ústava teší prirodzenému rešpektu a jej dodržiavanie sa považuje za samozrejmosť. Miestami mám dokonca pocit, že v úrovni nášho prístupu k ústave a ochrane ústavnosti ideme presne opačným smerom.
Vo vyspelej demokracii hodnej svojho mena je nepredstaviteľné považovať a ani označovať za zlomyseľnosť, či dokonca vlastizradu to, ak sa urobia kroky smerom k preskúmaniu ústavnosti postupov, o ktorých ústavnosti existujú vážne pochybnosti. Je celkom nemysliteľné hľadať vinníka zodpovedného za to, že sa predišlo porušeniu ústavy využitím postupov, ktoré ona sama za týmto účelom zaviedla. Je ľahkovážne ignorovať signály na možné rozpory legislatívy s ústavou a stavať ich do protikladu so záujmom verejnosti. Tieto dva záujmy totiž nikdy nemôžu ísť proti sebe.
Na margo rôznych diskusií o tom, akú zmenu naša ústava potrebuje, sa mi preto žiada povedať, že zo všetkého najviac potrebuje zmenu prístupu k nej – a to veľmi naliehavo.
Vážené dámy, vážení páni!
Deň Ústavy patrí v našej tradícii stále medzi novšie štátne sviatky, no za tri desaťročia si v našom povedomí nepochybne našiel svoje miesto.
Neuspokojme sa však len s tým, že ústavu budeme raz v roku formálne oslavovať. Ak oslavy prijatia ústavy nemajú byť len estrádou bez hlbšieho významu, ktorá poslúži na zakrytie nedostatočného rešpektu k nej, potom nestačí ústavu jeden deň v roku oslavovať, ale predovšetkým ju treba 365 dní v roku dodržiavať."
