BRATISLAVA. Prežili bombardovanie, dlhé putovania bez strechy nad hlavou, boje v radoch partizánov aj pracovné tábory.
Po dvojročnej prestávke pre pandémiu Izrael zverejnil ďalších šesť príbehov, ako dvanásť ľudí zo Slovenska zachránilo životy dvadsiatim dvom Židom vrátane desiatich detí.
„Konali v rozpore s režimom, riskovali vlastné životy a bezpečnosť svojich rodín, aby zachránili nevinných židovských mužov, ženy a deti,“ vyhlásil izraelský veľvyslanec Eitan Levon.
"Ich statočnosť a zmysel pre ľudskosť si nesmierne ctíme a pri čítaní týchto šiestich príbehov si kladieme otázku, ako by sme sa za rovnakých okolností zachovali my."
Antónia Nikodemová, Anton a Oľga Balážovci, Oliver Rácz, Ján a Anna Makónyovci, Pavel Petroch, Ján a Mária Bukovci, Jozef Fekiač, Ján a Mária Spevákovci v pondelok získali ocenenie Spravodliví medzi národmi. Ich mená budú vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v areáli pamätníka Jad Vašem v Jeruzaleme.
Pripojili sa tak k ďalším 590 ľuďom zo Slovenska, ktorí získali toto ocenenie za záchranu Židov počas druhej svetovej vojny.
Antónia Nikodemová
Daisy Hannah Adriana Judita Leier pochádza zo zámožnej rodiny, ktorá mala v Nitre cukrovar. Jedného dňa počas vojny zobrali rodičia Daisy do kancelárie svojho právnika, dali jej falošné doklady, peniaze a nechali ju tam. To bolo naposledy, čo ich Daisy videla.
Odvtedy sa o ňu starala kuchárka Antónia Nikodemová. S Daisy odcestovala vlakom do dediny Solčany, kde bývala Tonkina matka, ktorá ich prichýlila vo svojom dome.
Život na dedine bol pre Daisy ťažký. Hneď vedľa u suseda žil chlapec, ktorý ju volal „špinavou Židovkou“ a naháňal ju po záhrade.
Takisto nosila na krku veľký krížik a musela chodiť každú nedeľu do kostola. Pamätá si, že pred kostolom stával muž s bubnom, ktorý oznamoval, že každý, kto ukrýva Židov, bude po odhalení zabitý spolu s nimi.
Jednu noc vzala Tonka Daisy na 60 kilometrov dlhý pochod poľnou cestou do Šoporne. Daisy bola vtedy ešte malá a keď už nevládala chodiť, Tonka ju niesla na chrbte. Po ceste spali v stohoch sena.
Po dlhej ceste prišli k Tonkiným priateľom, manželom so šiestimi deťmi, kde prečkali zvyšok vojny. Po vojne ju teta Rozi zobrala do Maďarska, kde žila niekoľko rokov a potom sa presťahovala do Kanady.
Anton a Oľga Balážovci
Pavel David Sivor sa narodil ako Pavel Suchostaver v júli 1934 v Bratislave. V deviatich rokoch sa musel s rodinou z ich bratislavského bytu odsťahovať, pretože sa tam ubytoval slovenský arizátor.
Chvíľu žili u bieloruského utečenca Birjukova a neskôr sa s Davidovou starou mamou Ruženou ukryli v Podunajských Biskupiciach u manželov Ozvaldovcov, kde sa ukrývali ďalší členovia Davidovej rodiny.
Po prezradení úkrytu u Ozvaldovcov boli Dávidovi strýkovia a sesternica deportovaní do koncentračných táborov. Dávidovej mame sa predtým podarilo starkú Ruženu ukryť v nemocnici v Bratislave, Dávid sa pred gardistami skryl v chlieve.
Rodičia mu potom našli nový úkryt. Pomohli im v tom ich priatelia, manželia Anton a Oľga Balážovci, ktorí ho v lete 1944 ukryli vo Veľkých Levároch v dome Antonovej matky Anny Balážovej.
Dávidova mama v tom čase pracovala pod falošným menom v nemocnici rádu alžbetínok, kým ju neudal kolega. Rovnako chytili aj starú mamu Ruženu a obe deportovali do Terezína.
Dávid potom býval v dome pani Balážovej a väčšinu času trávil v strachu na dvore kopaním diery, aby som sa v nej v prípade potreby mohol schovať.
Po vypuknutí SNP Balážovci našli Dávidovi nový úkryt, kde zostal až do konca vojny.
Dávidova mamy Terezín prežila a vrátila sa po syna, s ktorým potom odišla žiť do Izraela.
Oliver Rácz
Vilém Ganz vyrastal v Košiciach a v roku 1940 ho odviedli na nútené práce, kde strávil dva a pol roka. Keď začala honba na Židov, pomohol mu jeho vzdialený známy Oliver Rácz.
Rácz pracoval v správe pracovných táborov, kde mal prístup k osvedčeniam a pečiatkam. Dal Viliamovi osvedčenie kresťanského maďarského vojaka, dal mu aj maďarskú vojenskú uniformu a dostal ho do Budapešti.
Vďaka tomu sa Ganz mohol pripojiť k židovskému hnutiu odporu. Po vojne doštudoval medicínu a spolu s manželkou emigrovali do USA.
Podobne Rácz pomohol aj Štefanovi Šimkovi, ktorý sa tiež narodil v Košiciach, ale cez vojnu pracoval ako lekár v Budapešti. Keď aj jemu hrozila deportácia, Rácz mu dal papiere maďarského vojaka, ktorý padol na Ukrajine, aj zodpovedajúcu uniformu.
Štefan nasadol na vlak do Budapešti a pripojil sa k juhoslovanským partizánom pod vedením Tita. Po vojne sa s manželkou usadil v Košiciach a ďalej pracoval ako lekár.
Vďaka falošným dokladom Rácz zachránil pred deportáciou aj Košičanku Katalin Nyiszliovú. Posadil ju na vlak do Budapešti, kde s falošnou identitou pracovala ako šička v továrni, až kým Sovieti neoslobodili mesto.
Po vojne sa vrátila do rodných Košíc, kde sa vydala za svojho záchrancu Olivera Rácza.

Ján Makóny a Anna Makónyová
Bratia Gejza a Vojtech Schultzovci boli inžiniermi a vďaka tomu sa vyhli pracovným táborom. Zaradili ich do polovojenskej jednotky nazývanej „šiesty prápor“, ktorá robila pomocné práce pre slovenskú armádu.
Neskôr Vojtech pracoval ako vojenský stavebný dozor na výstavbe letiska Tri duby a ako stavbyvedúci v Garanseku (dnešný Hronsek) pri Banskej Bystrici.
Napriek odbornosti sa 30. októbra 1944 spolu s desiatkami ďalších Židov ocitol na zozname nepotrebných zamestnancov. Preto ušiel do hôr v okolí Pršian, kde sa snažil pripojiť k partizánom.
Keď sa mu s nimi nepodarilo nadviazať kontakt, vrátil sa do Garanseku a hľadal pomoc u manželov Makónyovcov, ktorí tam bývali. Tí až do oslobodenia schovávali Vojtecha, jeho brata Gejzu a Gejzovu manželku Alžbetu na pôjde so senom i v sklade obilia, a poskytovali im jedlo, čím im zachránili životy.
Gejza po vojne emigroval do Izraela, Vojtech sa presťahoval do Košíc.
Pavel Petroch, manželia Bukovci a Jozef Fekiač
Arpád Eckstein ako šéf mliekarenského hospodárstva dostal výnimku ako "hospodársky dôležitý Žid", čím sa on aj jeho rodina v Krupine vyhli deportáciám. Po vypuknutí Povstania bolo mesto súčasťou povstaleckého územia.
Na jarmoku sa 18. októbra 1944 rozšírilo, že sa blížia Nemci aj s Hlinkovou gardou a v meste nastala panika. Narýchlo utiekla aj rodina Ecksteinovcov, ktorá sa niekoľko dní potulovala bez prístrešia, až kým sa nedostala do Litavy, kde požiadali o pomoc Jozefa Fekiača.
Ten nemohol dlhodobo ukrývať päťčlennú rodinu, a tak sa Eckstein obrátil na rodinu Jána Bukova z Čeloviec, ktorú poznal z jarmokov. Bukovci rodinu schovali vo svojom dome na lazoch až do konca vojny.
Pomáhal im aj Bukovov kamarát Pavol Petroch, ktorého rodina skrývajúcim sa Židom posielala teplé oblečenie, stravu a koláče pre deti.
Medzi rodinami Ecksteinovcov, Petrochovcov a Bukovovcov vzniklo priateľstvo, ktoré pretrvalo i po skončení vojny, ako aj ďalšie ťažké obdobie, keď všetky tri rodiny komunistický režim prenasledoval ako "kulakov", teda nepriateľské živly.
Ján Spevák a Mária Speváková
Aj rodina Kleinovcov v Revúcej dostala výnimku, ktorá ich v roku 1942 zachránila pred deportáciami. V čase Slovenského národného povstania už Revúca nebola pre Židov bezpečným miestom, a preto sa Kleinovci rozhodli odísť do Banskej Bystrice.
Keď sa hitlerovské jednotky blížili k mestu, žil tam takmer celý zvyšok slovenského židovstva. Šlo asi o desaťtisíc ľudí. Mnohí z nich mali pripravené úkryty v kopcoch, zdráhali sa však vziať veľkú rodinu Kleinovcov, dvoch dospelých a šesť detí. Báli sa, že malé deti budú plakať a prezradia tak úkryt v lese.
V zúfalej situácii pomohol Kleinovcom rabín zo Sečoviec Avraham Wintner, ktorý im zariadil malý byt v dedine Riečka, ktorý patril pani Spišiakovej. Rodina sa tam oficiálne vydávala za evanjelikov, no dedinčania vedeli, že ide o Židov. V noci nosili rodine na prah dverí jedlo.
Keď Nemci dobyli Banskú Bystricu, začali s Hlinkovými gardami hľadať Židov v meste a v okolí. Preto pani Spišiaková požiadala Kleinovcov, aby dom okamžite opustili. Zúfalá rodina chodila od domu k domu, až kým im nepomohla rodina Spevákových.
Poskytla im malú, no vykúrenú miestnosť, kde tri najmenšie deti Kleinovcov spali v kočíkoch a tri staršie spolu s rodičmi na slamených rohožiach na podlahe. Keď rodine došli peniaze a predala aj oblečenie, pani Speváková v neďalekom Tajove urobila zbierku od ľudí na „pomoc utečencom“.
Kleinovci tak zostali u Spevákovcov až do dňa oslobodenia dediny rumunskou armádou. Potom sa odsťahovali do Spojených štátov.

Beata
Balogová
