Mikluš Dzurinda viedol menšinovú vládu medzi rokmi 2004 až 2006. Eduarda Hegera (OĽaNO) čaká rovnaká skúsenosť (zdroj: SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ/ TASR)BRATISLAVA. Najdôležitejšou činnosťou lídra menšinovej vlády odsúdenej na spoluprácu s opozíciou je „presviedčať, vyjednávať či rokovať“.
„Nehanbím sa povedať, že mám za sebou desiatky hodín istého, ak nie rovno presviedčania, tak získavania nezávislých poslancov,“ hovoril v roku 2004 premiér Mikuláš Dzurinda z SDKÚ. Dva roky vtedy stála existencia jeho menšinového kabinetu na podpore časti opozície, najmä nezaradených poslancov.
Z úst súčasného premiéra Eduarda Hegera, ale ani predsedu najsilnejšej strany Igora Matoviča (obaja OĽaNO) a ďalších členov hnutia však dosiaľ takýto plán nezaznel.
„Zodpovednosť je na OĽANO, ale to neznamená, že musíme mať vyslovene plán,“ tvrdí šéf ústavnoprávneho výboru parlamentu za OĽaNO Milan Vetrák pre SME.
Heger pritom len ako druhý šéf vlády vstupuje do dlhého obdobia dvadsiatich mesiacov do parlamentných volieb, ktoré musí prežiť s menšinovou podporou len 70 poslancov.
Dzurindov bývalý politický partner a predseda koaličného KDH z čias jeho vlády, Pavol Hrušovský vládnutie v menšine spája s „až úmorným politickým vyjednávaním“ s politickými oponentmi. Za druhej Dzurindovej vlády sa aj preto okamžite začalo hovoriť o podozreniach z korumpovania poslancov, čo neskôr umocnili úniky spisu a neskôr aj nahrávok SIS známych ako Gorila.
Na rozdiel od Dzurindu má však Heger oslabenú autoritu aj u vlastných partnerov. Opozičné strany ho volajú „Matovičov hovorca“, koaliční politici zas „koordinátor vlády“.
„Ako môže v tejto pozícii zaručiť nezaradeným poslancom či poslancom opozičných strán akúkoľvek dohodu na podpore vládnych návrhov, keď mu ich na druhý deň vie Matovič zmiesť zo stola?“ pýta sa niekdajší predseda koaličnej SMK z čias Dzurindovej vlády Béla Bugár.
Môže sľubovať, keď sa nezbavil Matovičovho tieňa?
Keď v apríli roku 2000 vtedajší predseda druhej najsilnejšej vládnej strany SDĽ Jozef Migaš pridal svoj hlas k pokusu o odvolanie premiéra Dzurindu a tým aj pád jeho vlády, mohlo sa to skončiť rozpadom koalície už krátko po porážke mečiarizmu a HZDS v roku 1998.
„Oni to však nebrali osobne,“ spomína Bugár.
„Už krátko nato sa Dzurinda nechal odfotiť novinármi na spoločnej špacírke s Migašom pri Dunaji. Rozprávali sa a dohodli sa, ako ďalej. Viete si v tej istej pozícii predstaviť Matoviča ako zavolá Sulíka?“ poukazuje na Matovičovu prchkú a urážlivú povahu a vývoj koaličných sporov medzi OĽaNO a SaS.
