Soňa Holúbková: Nezávislosťou sú niekedy aj kľúče od bytu

Oprať si ponožky, zašiť si gombík, nakúpiť a pomôcť s domácimi prácami. Každodenný režim a miesto, kde sa môžete cítiť slobodný. Vlastné rozhodnutia a možnosti rovnaké pre všetkých. Normálny život.

Pre väčšinu ľudí sú každodenné činnosti zabehnutým stereotypom, popri ktorom máme všetko na dosah ruky. Svet je prispôsobený prioritne potrebám, sociálnym záujmom a intelektuálnemu rozvoju zdravých, výkonných ľudí. Pre ľudí so zdravotným postihnutím je neraz obyčajný svet skôr prekážkou ako férovou príležitosťou k žitiu vlastného života.

„Základnou myšlienkou je, že ľudia s postihnutím sú predovšetkým ľudia. Sami osebe postihnutí nie sú, sú postihnutí tým, čo žijú. Či dostanú alebo nedostanú príležitosti,“ hovorí o svojej práci psychologička Soňa Holúbková.

Pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím sa venuje viac ako tridsať rokov prostredníctvom vlastného inovatívneho projektu mimo sociálnych domovov. Na Slovensku je takýto prístup skôr neobvyklý, ako pravidlom.

Za celoživotnú prácu získala aj ocenenie Biela vrana. Vníma, že inklúzia ľudí so zdravotným postihnutím je na Slovensku zatiaľ stále slabá.

Tabu medzi rodičmi

Prijatie sa začína pri príležitostiach. Rodičia detí so zdravotným znevýhodnením často nemajú príležitosť porozprávať sa s kolegami o tom, čo sa deje doma. Pri téme sa podľa Holúbkovej chodí okolo horúcej kaše a rodičia sa necítia slobodní rozprávať o deťoch s postihnutím.

Rodičia vnímajú postihnutie dieťaťa ako vylúčenie z ich vlastnej sociálnej skupiny.

Aj neformálna pomoc a priestor stretnúť sa, vymeniť si skúsenosti, sú pri procese akceptácie postihnutia, kľúčové. Sú ďalšou možnosťou k inštitucionalizovanej pomoci. „Niekedy úplne stačí, keď sa deti spolu pohrajú. Vymenia si hračky, rodičia si vymenia skúsenosti,“ dodáva psychologička.

Dieťa aj rodičia potrebujú prostredie, ktoré im dovolí využiť príležitosť naučiť sa niečo nové. Aké stratégie fungujú pri výchove, čo deti baví a ako rozvíjať ich intelekt a záujmy – to všetko si rodičia môžu povedať medzi sebou. Je to aj šanca predstaviť individualitu detí so špecifickými potrebami a zmazávať stereotypy.

Segregácia už od plienok

Pokiaľ spoločnosti chýbajú príležitosti stretnúť sa, ľudia svoje názory stavajú zásadne na predsudkoch.

„Nepotrebujeme škôlku pre ružové alebo modré deti. Potrebujeme škôlku s možnosťami dostatočne veľkými na podporenie rôznofarebnosti,“ vysvetľuje Holúbková.

Prostredie pre získanie vzdelávania býva stavané na oddeľovaní detí so špecifickými potrebami od detí so štandardnými potrebami od škôlky až po univerzitu.

Soňa Holúbková sa snaží integrovať zdravotne znevýhodných do majoritnej spoločnosti. (zdroj: FOTO - MAREK GREŠEK)

Inklúzia je pritom prospešná pre obe strany, keďže si cez stretnutia a zážitky vymieňame skúsenosti, obohacujeme si vzájomné prežívanie a učíme sa akceptácii. Tvoriť komunitu len nevidiacich, len nepočujúcich alebo len zdravých detí takýto vzájomný rozvoj neumožňuje.

„Potrebujeme ľudí s odvahou na to, aby priniesli špecifické potreby do normálneho života,“ vraví psychologička o tvorbe inkluzívnej spoločnosti.

Namiesto špeciálnej školy treba podľa nej tvoriť školu s personálom či kompenzačnými prostriedkami na to, aby podporili deti. Rovnako je to, napríklad, aj s nadanými deťmi. Namiesto toho, aby sa rozvíjal ich potenciál v ich talentoch a obohatili by tak aj zvyšok kolektívu o novú skúsenosť.

„Deti sú tlačené do normy, čo je veľká škoda.“

Občan s nižšou prioritou

Oddeľovanie nevníma len pri deťoch, ale aj v pracovných kolektívoch. Rôznorodý tím dodáva dôstojnosť a šance – nie každý v spoločnosti je zdravý, nadmieru výkonný a nik nie je stopercentný.

„To, že niekto nevie čítať a písať ešte neznamená, že nevie dôsledne a zodpovedne dokladať tovar,“ udáva psychologička ako inovatívny príklad začlenenia ľudí so zdravotným postihnutím do kolektívu. Štartovacia čiara by mala byť aj na pracovnom trhu pre každého rovnaká.

Ozdravenie starostlivosti o ľudí so zdravotným postihnutím považuje Holúbková za kľúčové vo svojej práci. Starostlivosť spočíva v práci s ľuďmi priamo v ich domácom prostredí. V meste či dedine, kde sa narodili, v ktorých poznajú susedov a môžu byť súčasťou komunity.

Nie je nutná denná intenzívna starostlivosť, skôr hodina či dve týždenne spolu so zapojením susedov. Prirodzené prostredie mimo sociálneho domova je najlepším základom k postupnému dosahovaniu nezávislosti.

Pre niekoho sú vlastné kľúče od bytu nezávislosťou. Slobodne rozhodujú, koho pustiť do bytu, strážia si svoj priestor. Nezávislosť nie je odlúčenie od ľudí, ale rozhodnutie vybrať si, kedy sa s nimi stretnú. Pre iných je to zasa schopnosť pracovať či uzavrieť partnerský vzťah.

Holúbková vníma, že pre špecifickú definíciu nezávislosti sú niekedy ľudia s postihnutím vnímaní ako občania s nižšou prioritou – nie sú takí výkonní, draví.

Podobnosti s potrebami dôchodcov

Slovensku nechýba legislatíva, ktorá by umožnila systematické zmeny, Holúbková vidí problém v nedostatku postojovo čistých ľudí, vnímajúcich potreby inkluzívnej spoločnosti. Priestor na inovácie a rozvoj sa ale naskytá aj pri zmenách v prístupe ku dôchodcom.

„Slovensko starne a nevie riešiť potreby dôchodcov,“ hovorí.

Dôchodcovia a ľudia so zdravotným postihnutím majú podľa nej podobné požiadavky – potrebu pre život v známom prostredí namiesto sociálnych domovov, výplň času tým, čo ich napĺňa a možnosť byť stále súčasťou komunity. Nakúpiť si či ísť do kostola je pre obe skupiny žiaduce.

„Sme predsa sociálne bytosti. Pre to, aby sme sa rozvinuli, sa potrebujeme vidieť v niekom druhom."