Slovenské mestá sa často túžia podobať európskym metropolám. Mali by byť bezpečnými a podnetnými priestormi, do ktorých sa radi vraciame. Samosprávam však na vlastný rozvoj chýbajú financie, mestá nestíhajú držať krok s dobou či potrebami obyvateľov. Zdravé mesto je pritom tým, čo zabezpečuje vyššiu kvalitu života.
Východné pobrežie a Mišo Hudák chcú z Košíc spraviť bežné udržateľné európske mesto. Košice majú potenciál byť kultúrnym centrom pre vzdelanie aj prácu.
Michal Hudák
- Je jednou z osobností, ktoré sú súčasťou Mapy sociálnych inovátorov.
Satelity vznikajúce pri meste nevidia ako udržateľné, ľudí separujú a nútia ich dochádzať do práce dlhé vzdialenosti. Suburbanizácia je skôr prežitkom ako pokrokom, odoberá Košičanom možnosti stretnúť sa v spoločných priestoroch a byť súčasťou mestského života.
Motivácia je podľa Hudáka až banálna, vytvoriť lepšie miesto na život pre svoje rodiny. „Nehľadajte za tým žiadny altruizmus. Východné pobrežie je najmä sen o lepšej krajine, čo vznikol medzi kamarátmi. Až potom je organizáciou,“ vysvetľuje.
Do klasickej myšlienky aktívneho občianstva prináša nový náhľad. Nie je zlé chcieť pre seba a svoju rodinu lepšie mesto. Spolupráce, kultúrne programy, projekty a eventy boli vždy druhým plánom Východného pobrežia, do popredia vždy stavali čisto emocionálnu stránku dobrého života.
Kultúra je všetkým, nedávajme jej definíciu
Za prínosný prístup považuje aj presah Východného pobrežia mimo kultúrnej zložky. Tím je zložený z ľudí s rôznym vzdelaním a pozadím. Líšia sa aj v názoroch, ale všetkých spájajú Košice. Pri zmene netreba jednu špecifickú skupinu, je potreba ľudí vo viacerých oblastiach, vysvetľuje Hudák. Len v takom prípade je presah prospešnosti a sociálneho inovátorstva platný plošne.
S dlhoročnými skúsenosťami v práci so samosprávami Hudák cíti zmeny. Podľa neho sa Slovensko na jednej strane radikalizuje, vytvárajú sa extrémistické skupiny a spolky a na druhej strane sa posilňuje kultúra. Obnovujú sa kultúrne centrá, podporujú sa aktivity, umenie sa stáva dostupnejším. Tvrdí, že nemá zmysel robiť deliacu čiaru medzi tradičnou, či alternatívnou kultúrou.
„Kultúra nie sú len malé kluby či domy umenia. Sú to folklórne súbory, spolky dôchodcov, umelecké školy,“ tvrdí a dodáva, že ak si začneme sami vyčleňovať definície toho, čo je a nie je kultúra, sme tými, čo stavajú hranice.
Jeho postoje sú jasné - kultúra by mala mať akceptačnú zložku a prijímať všetko, čo prichádza. Nemala by sa betónovať vo svojich pozíciách, pretože to ju vedie k skonzervatívneniu. Východné pobrežie býva často medzičlánkom hľadajúcim spoločný presah pre kultúrne alebo aktívne skupiny.
„Angažovanosť musí byť drzá.“ hovorí Hudák.
Priveľa myšlienkových prúdov
Ľudia sa stále nenaučili, že odmietnuť slabý návrh nemusí byť neprípustné. “Možno to nie je o drzosti, ale o pude sebazáchovy. Treba rozoznávať veci, ktoré sú dobré," hovorí Hudák.
Rozvojové projekty potrebujú jasnú víziu a priamočiary prístup. Neziskové organizácie nenesú toľko zodpovednosti. Ak plány nevychádzajú alebo to partiu omrzí, dá sa z nej odísť. Zároveň majú strop toho, čo sa nimi dá dosiahnuť.
V samospráve má priveľa myšlienkových prúdov iný rozmer. Bratislava a Košice sú pre ich veľkosť a ekonomiku vyňaté zákonmi, nie všetko sa dá financovať z externých zdrojov. Finančná podpora miest býva nekoordinovaná a chaotická.
„Boj o financie pre samosprávy je silný. Ide o to, kto si vie koľko odtrhnúť z rozpočtu,“ vysvetľuje situáciu Hudák, ktorý cíti nejednotnosť a slabú spoluprácu.
Navyše, aktivizačná sila je niekde inde, než len v neziskových organizáciách. Vnútorné chcenie na inovatívne myslenie musí vychádzať predovšetkým od tých, ktorí majú prostriedky a moc.
Hudák však východné Slovensko a Košice vníma ako príležitosť na ďalšie inovácie: „Západná Európa je už zabehaná, s relatívne jasne nakreslenými cestami. Máločo je treba meniť. Slovensko je nepopísaná stránka, každá zmena, inovatívna alebo klasická, sa ráta.“
