Mozog každého dieťatka je pripravený hrať sa, učiť sa, spoznávať a rásť. Dni dieťaťa strednej triedy pozostávajú zo skúmania farebných kociek, plyšových zvieratiek a drevených počítadiel. Hrou sa tvoria v mozgu dôležité spojenia, rozvíja sa motorika, zručnosti aj intelekt. Zároveň hra spája deti s rodičmi, aj medzi sebou.
Lenže dni dieťaťa pochádzajúceho z prostredia generačnej chudoby pozostávajú z prežívania. Mozog je pripravený hrať sa, ale namiesto obrázkov v knižke rieši hlad, zimu a únavu. Dlhodobé pôsobenie toxického stresu dokázateľne znižuje pripravenosť dieťaťa do života, vysvetľuje Pavel Hrica, riaditeľ združenia Cesta von, ktoré realizuje program Omama.
Pavel Hrica
Je jednou z osobností, ktoré sú súčasťou Mapy sociálnych inovátorov.
Spolu s tímom sa venuje riešeniu generačnej chudoby v rómskych osadách so zameraním na najmenšie deti do troch rokov a ich matky.
Veda vie, že človek sa najviac rozvíja prvých tisíc dní. „To, čo dostaneme v tomto veku, je určujúce. Staviame na tom celé budúce ja, ak sú zlé základy, celý život strádame,“ vysvetľuje Hrica.
Ako učia Omamy
Generačná chudoba je problémom, z ktorého sa len ťažko dostáva bez pomoci. Zároveň je začarovaným kruhom. Z chudoby plynie nielen neistota, ale aj málo podnetov na rozvoj. Bez nich sa objavia chýbajúce návyky, neschopnosť zaradiť sa, nájsť si prácu a dookola. Pri pomoci nezáleží len na spôsobe, ale aj na človeku, čo pomáha.
„Je pre nás kľúčové, že v boji s generačnou chudobou zapájame rómske ženy,“ hovorí Hrica.
V rámci rómskej komunity medzi sebou ženy nachádzajú lepšie pochopenie ich situácie. Pomoc prichádza od susedky k susedke a od priateľky k priateľke.
Byť Omamou je pritom náročnou prácou. Pre mnohé ženy je to prvá príležitosť pracovať, svoje záväzky berú vážne a zodpovedne. Prácu zverujú šikovným, rešpektovaným ženám s láskou na rozdávanie.
„Staviame na tom, že Rómky svoje deti nadovšetko milujú,“ vysvetlí Hrica.
Dobrovoľníčky z Cesty von len poskytujú emočnú podporu a vedomosť o tom, ako s deťmi cielene pracovať. Takto sa vyhýbajú tomu, aby projekt vyzeral ako sen bieleho záchrancu. Rómske mamičky by v tom prípade mohli cítiť, že školiteľka celkom nerozumie ich situácii, nebola by jednou z nich.
„Bolo by to neúprimné. Omama nie je o tom, aby „gadžovka“ učila rómsku mamu ako sa starať o dieťa,“ dodáva Hrica.
Hrou k štandardnému životu
Omamy do rómskych osád prinášajú hru. „Keď ich deti vidia prichádzať s taškou, už sa tešia. Väčšinou sa pohrajú aj rodičia a sú z toho nadšení,“ opisuje proces Hrica.
Pre generačnú chudobu je väčšina hračiek neznámou aj pre dospelých, radi sa zabavia spolu s deťmi.
Pavel Hrica. (zdroj: ZDROJ - ARCHÍV PAVLA HRICU)Hra je pre deti kľúčová. Nepripraveným deťom v škôlke chýbajú základné zručnosti. Nevedia, ako otočiť stránku v knižke, s niektorými hračkami sa stretávajú po prvý raz. Rovnako nemajú vytrénovanú pozornosť, ktorú Hrica opisuje ako sval.
Cez Omamy sa hrou učia, že čas je štruktúrovaný a hry majú pravidlá. Bez týchto návykov sú v škôlke deti videné ako zlí, neposlušní žiaci, keďže sú pri dlhších aktivitách nervózne.
Zároveň je pre nich slovenčina druhým jazykom, čím sa rozdiel ešte prehlbuje. Omamy na deti hovoria jazykom, ktorý budú potrebovať v ďalšom živote – po slovensky, v špecifických situáciách po maďarsky.
V rodinách so staršími deťmi sa snažia každému dieťaťu ukázať, že si zaslúži pozornosť a čas pre seba aj jednotlivo.
„Deti, ktoré takto učíme, sú v škôlke malými lídrami,“ hovorí Hrica o priamych dôsledkoch inovatívnej hry.
Učiteľky im vysvetlia zadania prvé, informáciu potom podávajú ďalším rómskym aj nerómskym deťom. Tie s nižšími zručnosťami a tie, čo pochádzajú z generačnej chudoby, ich nasledujú a zručnosti od nich kopírujú.
Schopnosť získavať zručnosti, možnosť učiť sa a rásť pritom deti ovplyvní na celý život. „Malým deťom – a vlastne aj v priebehu života – mamy tisíckrát povedia, nech si, napríklad, umyjú zuby. Takéto malé rady deťom v chudobe chýbajú, lenže hra ich pokladá na rovnakú štartovaciu čiaru,“ vysvetľuje Hrica.
Trojuholník potrieb
Uvedomuje si, že podpora pre mamičky a najmenšie deti ešte nie je cestou von z generačnej chudoby. Projekt Omama vníma skôr ako možnosť na rovnaké príležitosti. Nutné je podporovať všetkých – treba dať deťom nádej, že zvládnu základnú školu. Treba ukázať tínedžerom sebadôveru v snení a rozvoji.
„Keď budú mať deti lepšie šance ako ich rodičia, je to pre nás úspech,“ zhodnotí Hrica.
Inovatívnosť v prístupe neprichádza iba v dlhodobom prístupe, v špeciálnej hre či v tom, že aktérky pochádzajú priamo z vylúčenej komunity. Hrica svoju filozofiu pomoci prezentuje v trojuholníku potrieb, ktoré treba podporiť a inovovať ďalej.
Bývanie, vzdelanie, práca. Ak sa pomáha jednej sfére, prirodzene sa pomaly pomáha aj ďalej. „K tomuto by som pridal aj sociálnu prácu, ktorá je na Slovensku na slabej úrovni,“ hovorí Hrica.
Mnoho sociálnych pracovníkov ostáva pri byrokracii a administratíve namiesto toho, aby sa šli s ľuďmi spoznať, porozprávať a stať sa priateľom komunity tak, ako to robia v Ceste von. Dôležité je prekonávanie dlhodobých prekážok s konkrétnymi rodinami a pomáhať im s cieľmi, čo si sami stanovia.
„Rómstvo s chudobou nesúvisí. Je to problém celého sveta, ktorý postihuje ľudí všetkých etnicít, národností a rás,“ dodáva Hrica, podľa ktorého je pomoc aplikovateľná pre akékoľvek dieťa a akúkoľvek rodinu na hrane chudoby.
Beata
Balogová
