„Povinná školská dochádzka nie je automaticky viazaná pre každého, kto na Slovensko vstúpi. Je povinná pre každého, kto má trvalý pobyt,“ povedal v polovici augusta na tlačovej konferencii s názvom Opatrenia v súvislosti so situáciou na Ukrajine v novom školskom roku minister školstva Branislav Gröhling.
„Máme veľa rodičov – a aj ja osobne som sa s nimi rozprával,– ktorí nechcú dať deti do našich škôl, pretože si plnia povinnú školskú dochádzku na Ukrajine. Nemôžeme nikoho nútiť, aby dal deti do slovenskej školy,“ pokračoval.
Zo slov ministra, ktorý je práve na odchode z vlády spolu s ostatnými ministrami za SaS, by sa mohlo zdať, že benevolentný postoj ministerstva je v prospech rodičov z Ukrajiny a ich detí. Má však viacero negatívnych stránok, na ktoré tieto deti doplácajú.
Systém iba pre tých, ktorí nepotrebujú pomoc
Bez povinnej školskej dochádzky nevzniká deťom nárok na miesto v školách. Zodpovednosť za vzdelanie prenáša ministerstvo výhradne na rodičov, ktorí sú často v náročnej či bezvýchodiskovej situácii, prípadne na dobrovoľníkov, ktorí im situáciu pomáhajú riešiť.
Tiež to umožňuje, aby na Slovensku boli deti, ktoré úplne unikajú pozornosti a nijako sa nevzdelávajú.
„Museli sme telefonovať do všetkých škôl v okolí, zisťovať ich kapacitu a ochotu riaditeľov deti prijať,“ vraví dobrovoľníčka Jana Žilecká, ktorá pracuje s rodinami na bratislavskom internáte Družba.
„Iste sú aj mamy, ktoré by toto všetko zvládli aj bez našej pomoci, ale je ich málo. Ukrajinský školský systéme je iný ako náš. Veľmi náročné je napríklad zaradiť stredoškolákov, pretože na Ukrajine sa chodí do školy jedenásť rokov,“ vysvetľuje.
Na Družbe je s príbuznými ubytovaných približne 65 detí, ktoré by podľa veku mali navštevovať základnú alebo strednú školu.
V minulom školskom roku chodilo do slovenských škôl len asi 15 z nich. Od nového školského roka sa k nim pridá ďalších 23.
Žilecká predpokladá, že ostatné deti sa vzdelávajú prostredníctvom dištančného vzdelávania na Ukrajine. V tomto smere ich však nikto nekontroluje.
