Kamera sníma vždy iba kúsok ich tváre. Ústa, časť oka, bradu.
Ako vyzerajú, ani ako sa volajú celými menami, divák nevie. O ich živote predtým aj potom sa však dozvie veľa. Otvorene hovoria o tom, ako im doma chýbala láska, ako sa cítili bezvýznamní a nikde nezapadali. Až kým nezačali piť.
Anonymne, ale otvorene rozprávajú, ako ich alkohol začal premáhať, ako padali do čoraz väčšej priepasti, ubližovali svojim najbližším, ničili život svojim deťom. Najviac však hovoria o tom, ako sa im podarilo zachrániť sa.
Za mnohé vďačia spoločenstvu Anonymných alkoholikov. Ide o spoločenstvo žien a mužov, ktorí sa navzájom delia o svoje skúsenosti a vzájomne sa podporujú, aby mohli riešiť svoj spoločný problém a pomáhať ostatným uzdraviť sa z alkoholizmu.
Pravidlá z roku 1939
V roku 2021 malo toto spoločenstvo po celom svete takmer dva milióny aktívnych členov a vyše 120-tisíc skupín. Tri štvrtiny z nich fungujú v Spojených štátoch amerických alebo v Kanade. Na Slovensku existuje približne 45 aktívnych skupín.
„Je to spoločenstvo, v ktorom sa uzdravujem, v ktorom som našla návod na nový spôsob života. Ten starý mi totiž vôbec nefungoval,“ vraví v dokumente RTVS s názvom AA jedna z členiek klubu Anonymných alkoholikov.
Slovné spojenia návod na život či nový spôsob existencie sa tu objavuje viackrát. Film Leny Kušnierikovej a Jany Bučky Kovalčíkovej totiž odhaľuje práve to, čo je podľa mnohých abstinujúcich alkoholikov a alkoholičiek najťažšie: znova sa naučiť žiť.

„Mnoho z tých ľudí prešlo klasickou liečbou, liečili sa aj opakovane niektorí trikrát, päťkrát alebo dokonca desaťkrát, ale vždy znova spadli do recidívy a až spoločenstvo AA im pomohlo, aby znova nezačali piť,“ vraví režisérka Bučka Kovalčíková.
„Zaujímalo ma, ako je to možné. Na stretnutí skupín nie je žiaden terapeut, len ľudia, ktorí sú si vzájomne rovní. Na prvý pohľad to môže vyzerať trochu ako anarchia,“ dodáva.
Anonymní alkoholici sa však v skutočnosti pevne riadia dvanástimi krokmi uzdravovania a každá skupina funguje podľa dvanástich tradícií.