Príjemný víkend! Do kín prišli v uplynulé dni dva výnimočné slovenské filmy. Obe sa odohrávajú na divokom slovenskom vidieku a v oboch sú hlavnými hrdinkami ženy, ktoré sa chcú vzoprieť hoci aj patriarchátu či násiliu. Prinášame vám recenzie na filmy Piargy a Svetlonoc.
V Londýne otvorili výstavu sochárky Marie Bartuszovej, ktorú sme na Slovensku za jej života nedokázali ako umelkyňu doceniť. Ponúkame vám aj príbehy troch žien, ktoré materstvo priviedlo k vyhoreniu, a aj rozhovor so psychologičkou, ktorá vysvetľuje, prečo sa niekedy láskavá výchova môže vymknúť rodičom z rúk.
Ady Hajdu: Každému rusofilovi by som doprial skúsenosť z ruskej nemocnice

Rusko je krajina, proti ktorej sa treba vymedziť, aj keby to znamenalo, že sa budeme musieť výrazne uskromniť, hovorí herec Ady Hajdu. Pre neho by to nebolo nič nové. Keď bol malý, nebolo preňho samozrejmosťou, že doma mali vodu. Neraz ju musel domov vynášať vo vedre po schodoch, pretože nešiel ani výťah. Nie je mu cudzie šetriť ňou pri praní a sprchovaní a nie je mu ani cudzia myšlienka, že sa k šetreniu treba vrátiť - aj keď niektorí politici tvrdia niečo iné.
Politikou sa najradšej nezaoberá. Teraz sa však nedala preskočiť. V posledných mesiacoch pracoval na veľkej role v seriáli Víťaz, ktorý pre HBO nakrúcal s Janom Hřebejkom podľa scenára Zuzany Dzurindovej. Hoci ho HBO neodvysiela, pravdepodobne po ňom siahne česká alebo slovenská verejnoprávna televízia.
„Ocitol som sa v koži človeka, ktorý je stratený. Zrazu nemá kamarátov, všetci sa mu otočia chrbtom. Aj v rodine, do ktorej sa chce znovu začleniť, už zavadzia. Zrazu je nikto. Zisťuje, že všetci dokážu fungovať bez neho. Aj celý štát. Tieto situácie boli v scenári výborne napísané. Skvelo vystihli ničotu, ktorú ľudia v takejto situácii prežívajú. A nie sú to len vrcholní politici, ale aj manažéri a biznismeni, ktorí riadia dôležité podniky a organizácie. Ešte by chceli niečo riadiť, ale už nemajú čo. Zostali im len obyčajné, normálne starosti, ku ktorým sa nevedia prakticky postaviť,“ hovorí o seriálovej postave Ady Hajdu.
Musela sa zmieriť s tým, že z Košíc sa nedostane. V Londýne na jej dielo reagujú slzami a dojatím

Maria Bartuszová nikdy poriadne nevykročila z Košíc, zo svojho ateliéru, zo svojej záhrady. Keď ju fotili pri práci, na tvári mala úsmev človeka, ktorý je zmierený s hranicami svojho bytia a miesta vo svete.
V čase, keď tvorila, ju nikto poriadne nechápal a už ani nečakala, že ju raz niekto docení. Kým žila, ani sa to nestalo.
Dvadsaťšesť rokov po svojej smrti má však sólovú výstavu v Tate Modern, čo sa okrem Romana Ondaka žiadnemu Slovákovi doteraz nepodarilo.
A tí, čo sa dnes na jej sochárske dielo v Londýne pozerajú, pravdepodobne vôbec netušia, akou cestou medzitým prešla. Musia mať pocit, že tu vždy bola. Medzi tými najlepšími z najlepších.
Dve ženy, ktoré chcú žiť inak ako ľudia v dedine. Bosorky, kričia na ne

„Slušní a pobožní, čo bijú ženy a deti.“ Takto ironicky komentuje hrdinka filmu Svetlonoc dedinčanov, ktorí ju považujú za bosorku.
Čosi podobné sme nedávno videli vo filme Piargy. Ľudia sa tam tvárili ako bohabojní a bez problémov hádzali kameňom, hoci sami boli hriešnikmi.
Piargy sa odohrávali koncom 30. rokov minulého storočia. Svetlonoc je film zo súčasnosti. Oba nové slovenské filmy prišli v uplynulých dňoch do kín.
Jednej sťali hlavu, druhú väznili v koncentráku. Swing však nacisti zabiť nemohli

Hlava Anny Goldsteinerovej sa na scéne díva na trápenie a malé víťazstvá ďalšej ženy - Niny Jirsíkovej, ktorú nacisti pre tanec dlhé roky väznili v koncentračnom tábore Ravensbrück.
Obe sú ústrednými hrdinkami inscenácie Swing heil!, ktorá vznikla v spolupráci Divadla Pôtoň a Horáckeho divadla v Jihlave a ktorú uviedol aj festival Divadelná Nitra, ktorý sa skončil pred niekoľkými dňami.
Režisérka Iveta Ditte Jurčová patrí medzi umelkyne s výrazným a neopakovateľným rukopisom. Jej inscenácie často prepájajú historické témy, ktoré urgentne presakujú k dnešku. Dielam predchádza poctivý historický výskum a prepája v nich mnohé druhy umenia.
Po skončení Swing heil! diváci môžu vstúpiť na javisko a pozrieť si inštaláciu, ktorú herci a herečky poctivo budovali počas priebehu inscenácie.
Nie ste zlý rodič, ak vám deti berú energiu. Príbehy matiek ukazujú, že vyhorieť je ľahké

Andrea Antalová je slobodná matka. Už takmer 15 mesiacov funguje v režime bez poriadneho spánku, oddychu a času pre seba.
"Zo začiatku, kým som mala po pôrode bolesti, mi chodili pomáhať rodina a priatelia. No len čo som už dokázala fungovať, ostala som úplne sama. Všetci to zrejme brali tak, že som mladá a pomoc nepotrebujem. Ale ja som ju potrebovala viac ako kedykoľvek predtým. A možno ani nie pomoc, ale spoločnosť," hovorí.
Martina má desaťročného syna a osemročnú dcéru. Aj ona je presvedčená, že to, čo zažíva, je rodičovské vyhorenie. Svoje pocity a reakcie prisudzuje tomu, že nemala dlhé roky žiadny oddych a s deťmi trávi veľmi veľa času. "Manžel je podnikateľ, od rána do večera je v práci, a potom má svoje aktivity," hovorí.
Rodičovské vyhorenie pritom nie je novodobý "rozmar" či výmysel. Prvý výskum na túto tému vyšiel už v roku 1983 a týkal sa rodičov, ktorí sa starali o ťažko choré deti. A hoci ho môžu zažívať tak matky, ako aj otcovia, podľa zahraničných výskumov zažívajú ženy v rodičovstve viac stresu, mentálnej záťaže a únavy v porovnaní s mužmi.
To môže viesť k potenciálnemu vyhoreniu, ktoré sa ich dotýka práve z týchto špecifických dôvodov. Ohrozenejšie sú okrem žien aj viacpočetné rodiny, rodičia malých detí a osoby, ktoré sú s deťmi doma.
Psychologička: Niektorým sa láskavé rodičovstvo vymkne z rúk a dieťa nezvládajú

Spoluorganizuje kurzy pre budúcich rodičov a za tie roky vidí, kam sa posunul ich záujem aj vedomosti a aký vplyv to má na vývin detí.
Často sa stretáva s tým, že si budúci rodičia neveria alebo na seba kladú priveľké nároky. Odráža sa to aj v tom, ako pristupujú k svojmu dieťaťu. Napríklad majú pocit, že ho musia 24 hodín denne zabávať a vypĺňať mu čas.
"Majú pocit, že mu potrebujú vypĺňať program, namiesto toho, aby vytvorili prostredie, dali dieťaťu vhodné pomôcky a nechali, aby aj ono samo bolo tvorivé," hovorí psychologička a lektorka Mária Kopčíková.
„Stretávam s tým, že rodič nemá poňatie, čo by dieťa v akom veku malo vedieť a akými hračkami ho napríklad môžeme obťažovať. V určitom veku totiž niektoré hračky obťažovaním sú, môžeme nimi dieťa preťažiť.
V inom veku by podnety zase potrebovalo, lebo na ne začína byť pripravené. Tu sa pre mňa prepájajú kurzy s prácou v ambulancii. Rozprávam sa napríklad s rodičmi dvoj- až štvorročných detí, ako s nimi tráviť voľný čas a niektorí ostávajú prekvapene hľadieť, že by dieťa v tom veku mohlo mať doma škatuľku plastelíny,“ hovorí.
Kultúrne tipy: Bratislavu rozhýbe súčasný tanec a bude sa aj spomínať na Hegerovú

Bratislavu rozhýbe festival tanca, na koncertoch sa bude spomínať na prvú dámu československého šansónu Hanu Hegerovú. Cez kultúrne tipy vás pozývame vypočuť si aj novinku dua Longital, či pozrieť si jeden z víťazných filmov Cannes.
Víkendový recept

Tradičné, nepečené aj sypané. Ponúkame vám desať receptov na jablkové koláče s tvarohom.
Víkendový kvíz

Ako pozorne ste sledovali udalosti posledného týždňa? Otestujte sa v našom kvíze.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.

Beata
Balogová
