Ústav pamäti národa (ÚPN) aktuálne prevzal osobné spisy príslušníkov komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB), ktoré sa týkajú vyše tritisíc eštebákov. Mnohí boli doteraz neznámi.
„S dokumentmi, ktoré ÚPN už má, je to teraz spolu viac ako 2700 metrov materiálu,“ hovorí nový predseda Správnej rady ÚPN JERGUŠ SIVOŠ.
Súčasne je to dvadsať rokov, čo parlament prijal zákon o vzniku ÚPN, v jeho preambule stojí: „Žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom.“
„Treba si uvedomiť, že zo dňa na deň sa nedala vymeniť komunistická polícia, tajná služba, prokuratúra a súdnictvo. Takisto mnohí ľudia, ktorí stáli v opozícii voči totalite, nemali ambíciu venovať sa politike, chceli sa uplatniť vo svojom odbore, čo sa im bolo za komunizmu často upieralo, bolo treba napríklad revitalizovať život na univerzitách a podobne. Asi aj preto v politike nedošlo k potrebnej obmene, ďalej v nej pôsobili aj bývalí komunisti,“ myslí si Sivoš.
A hovorí, že s dedičstvom totality sme sa dodnes nevysporiadali. „Dnes už nehovoríme o personálnej kontinuite, ale o mentálnej. Na úradoch, polícii, v súdnictve často prevláda myšlienkové nastavenie spred roka 1989.“
V rozhovore sa dočítate:
- O tom, že na ministerstvách aj po páde komunizmu pracovali stovky eštebákov.
- Takisto ich bolo množstvo v SIS a v ďalších štátnych inštitúciách.
- Ako sa za mečiarizmu zneužívali spisy ŠtB.
- Ako bývalí komunisti bránili vzniku Ústavu pamäti národa.
- O objave nových spisov príslušníkov ŠtB.
- O "kontinuite" medzi tými, čo strážili zločinný režim a tými, čo ho po páde komunizmu mali stíhať.
ÚPN nedávno prevzal do správy ďalšie dokumenty. Od koho ste ich prevzali a o aký rozsah ide?
Ide o dva typy dokumentov. Jedným sú archívne dokumenty, medzi ktoré patria spracované fondy, ktoré sme prevzali od ministerstva vnútra. Ide o fond Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy a fondy okresných veliteľstiev, ale najmä o fond Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB) a fond jej odbočky pri Policajnom riaditeľstve v Prešove.
Druhým sú osobné spisy príslušníkov zaradených v zložkách Štátnej bezpečnosti. Tých prvých sme prevzali spolu v rozsahu takmer 168 bežných metrov, druhých viac ako 50 metrov materiálu.
Jerguš Sivoš (1979)
- pôsobil ako zamestnanec Ústavu pamäti národa od roku 2003,
- Zaoberal sa organizáciou a činnosťou útvarov ŠtB, systémom pracovných táborov a represiou štátu voči občanom,
- od októbra 2017 pôsobil ako riaditeľ Kancelárie Ústavu pamäti národa,
- Národná rada Slovenskej republiky ho zvolila za člena Správnej rady Ústavu pamäti národa s účinnosťou od 17. júna 2022, následne ho Správna rada zvolila za predsedu.
To je vyše dvesto metrov vedľa seba naskladaných dokumentov. Koľko ich má ÚPN dohromady z čias neslobodných režimov?
S dokumentmi, ktoré ÚPN už má, je to teraz spolu viac ako 2700 metrov materiálu. Z nových dokumentov bol rozsiahly najmä fond ÚŠB, obsahuje spisy a kartotéky osôb, ktorým ÚŠB venovala svoju pozornosť v rokoch 1940 – 1945.
ÚŠB bola počas druhej svetovej vojny tajná politická polícia ľudáckeho režimu, mala tiež sieť donášačov, agentov a príslušníkov. Tieto dokumenty doteraz nikto nevidel?
Spravoval ich Slovenský národný archív a v zmysle zákona o pamäti národa ich prevzal náš ústav. Ide o zaujímavý a hodnotný fond, treba si však uvedomiť, že časť dokumentov ÚŠB sa na konci vojny stratila, časť po vojne využívala ŠtB v rámci vyšetrovania aj operatívnej činnosti, a preto sa nachádzajú pozakladané v iných spisoch.
Časť sa ľudáci snažili odviezť do exilu. Napríklad tie dokumenty, ktoré sa týkali činnosti spravodajského oddelenia Hlinkovej mládeže, zostali na Záhorí a jedným z tých, ktorých po ne z exilu vyslali, bol Anton Tunega (ľudácky aktivista, po potlačení SNP absolvent záškodníckeho teroristického kurzu, po vojne člen ľudáckeho podzemia, v roku 1951 popravený za protikomunistickú činnosť a tento rok kontroverzne vyznamenaný prezidentkou - pozn. red.)
Bol to etický suterén. Eštebákom donášal aj celebritný sexuológ Plzák Čítajte Dokumenty tajných služieb majú výbušný potenciál, tu hovoríme o tajných službách dvoch po sebe nasledujúcich totalitných režimov, ľudáckeho a komunistického. Bolo bežné, že spisy ÚŠB využívala ŠtB?
ŠtB ich využívala nielen pri vyšetrovaní vojnových zločinov, ale aj na kompromitáciu politických oponentov počas komunizmu, takisto na ich základe mohla verbovať agentov.
Treba si uvedomiť, že spravodajské materiály obsahujú často háklivé informácie, mnohé sú neoverené, získané z rôznych zdrojov, čiže môžu poškodiť jednak konkrétnu osobu, ale takisto môžu poukázať na zámery tajnej služby, ktorá chráni ten či onen nedemokratický režim – a to je neželané.
Veľké ničenie spisov sme zažili pri páde komunistického režimu, keď sa mali šrotovať celé stohy dokumentov na takzvanej Februárke, dnešnej Račianskej ulici v Bratislave, kde v súčasnosti sídli Prezídium Policajného zboru a vtedy to bolo sídlo ŠtB.
Na začiatku decembra 1989 došlo k rozsiahlej skartácii dokumentov. Vo svedectvách príslušníkov sa hovorí o tom, ako sa dokumenty odvážali z jednotlivých útvarov, boli ničené v rôznych kameňolomoch, pálili sa, na Februárke ich skartovávali v dvojgaráži, takisto ich ničili v papierňach, spomína sa aj bratislavské krematórium, kde ich mali páliť.
V spomienkach sa zjavuje aj to, že ak mali živé zväzky príslušníci ŠtB u seba, tak ich napríklad pálili vo svojich kozuboch, záhradách a podobne. Časť dokumentov si mohli ponechať u seba.
Februárka - sídlo komunistickej ŠtB na dnešnej Račianskej ulici, v súčasnosti tu sídli Prezídium Policajného zboru. V budove sa počas pádu totality hromadne ničili spisy eštebákov. (zdroj: ÚPN)
Symbolickú kontinuitu dokladá priečelie Prezídia Policajného zboru - doteraz nikomu nenapadlo odstrániť plastiku z čias totality, vľavo je robotnícka trieda, vpravo jej ozbrojená päsť, pohraničník so psom určeným na roztrhanie utekajúceho a komunistický policajt so samopalom. (zdroj: Jozef Jakubčo)Za toto ničenie dokumentov tajnej služby je zodpovedný vtedajší prvý námestník ministerstva vnútra Alojz Lorenc? Prečo nebol nikdy potrestaný?
Áno, Lorenc nesie zodpovednosť za skartáciu. Vo svojom prvom nariadení, ktoré vydal, zdôvodňoval skartáciu aj tým, že by spisy mohli kompromitovať federálne ministerstvo vnútra a ŠtB, neskôr vydal ďalšie nariadenie už bez tejto formulácie a až pod tlakom verejnosti sa ničenie 8. decembra 1989 oficiálne zastavilo. Aj napriek tomu máme záznamy o ničení písomností ešte z polovice decembra.
