TRENČÍN. Ak by sa na Slovensku udeľoval titul pre najškaredšiu autobusovú stanicu, trenčianska by patrila k favoritom. Celú stanicu v krajskom meste tvorí len niekoľko nástupísk s plechovými prístreškami a malá ošarpaná budova klientskeho centra, kde si ľudia kupujú dopravnú kartu.
Prístrešky ľudí neochránia ani pred slnkom či vetrom. Pred rokmi sa dokonca jeden z nich prepadol pod nánosom snehu.
Chodníky a cesty na stanici sú rozbité a vyduté, a tak keď prší, voda neodteká do kanálov. Celá stanica sa po chvíli premení na sústavu mlák.
„Je to hanba, v iných mestách to takto nevyzerá,“ krúti hlavou dôchodca Miroslav Patay, ktorý s manželkou práve čaká na autobus. Podobný názor majú aj ďalší cestujúci.
Na druhej strane cesty stojí železničná stanica s malým predstaničným námestím. Ani tu však návštevník nemá pocit, že sa socializmus už skončil.
Spoplatnená toaleta víta ľudí nápisom „tu si odtrhnite papier“ a hoci sú vlakové nástupiská nové, budova stanice chátra. Kontrast už ani nemôže byť väčší.
Len čo si cestujúci kúpia lístok, presunú sa radšej na nástupisko do kultúrnejšieho prostredia. Budova stanice tak patrí predovšetkým miestnym štamgastom, ktorí ju navštevujú pre krčmu. Popíjajú tu už doobeda.
Na predstaničnom námestí stojí malý, pre miestnych však legendárny bufet Mokrý lakeť. Názov pôsobí výstižne, keďže „mokré lakte" tu mávajú zákazníci, ak sa náhodou oprú o stôl.
