Milan má krátko pred štyridsiatkou a na ľudí, ktorí o ňom nič nevedia, pôsobí ako zdravo vyzerajúci muž. Žije v Bratislave, má aktívny život, prácu v marketingu a dobre sa o seba stará.
"Žiť ako zdravý človek mi umožňuje liečba. Ak beriem lieky, som ako hocikto iný, normálne fungujem," hovorí o každodennom užívaní jednej malej tabletky.
Milanovi pred takmer desiatimi rokmi zistili, že sa nakazil vírusom HIV.
Pravidelne sa totiž chodieval testovať na pohlavne prenosné ochorenia, všetky testy vtedy vyšli v poriadku. Okrem jedného.
"Ešte to nemuselo nič znamenať, pretože pri tom prvom ide o test na anti-HIV protilátky, a ten môže niekedy vyjsť aj falošne pozitívne. No druhý test už zisťuje prítomnosť samotného vírusu a všetko potvrdil. Nejaké informácie som mal, pretože som poznal zopár HIV pozitívnych ľudí a videl som, že sú nažive a fungujú. No napriek všetkému bolo to zistenie hrozné, je to obrovský krok do neznáma. Čelil som veľkému strachu, že do pol roka zomriem," hovorí Milan.
O svoj príbeh sa rozhodol s denníkom SME podeliť pod podmienkou, že redakcia nezverejní jeho meno, hoci ho pozná. Milanovi najbližší o jeho ochorení vedia, uvedomuje si však, že pre väčšinu spoločnosti je HIV pozitivita veľká neznáma a vyvoláva v nich často iracionálne obavy.
"Aj ja sám som mal na začiatku hrôzu. Ale liečba je dnes už inak nastavená a to bolo vidno aj na zdravotnom personáli, ktorý k tomu od začiatku pristupoval pragmaticky, pretože vyškolení zdravotníci vedia, že liečení ľudia na HIV bežne nezomierajú a ani nie sú pre druhých infekční," vraví Milan.
Druhá vec sú však podľa neho predsudky. "Hodnotovo je to tak u nás nastavené - HIV pozitívni ľudia akoby patrili na okraj spoločnosti. Aj ja som musel bojovať s tým, aby som neuveril pocitu, že som posledná špina, ktorá si teraz nezaslúži dôstojnosť," priznáva.
