Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísal ho Oliver Kostanjevec.
„Vždy som si hovorila, že si môžem dovoliť byť učiteľkou, lebo môj manžel zarába peniaze a ja sa môžem venovať učeniu. Mnohí kolegovia však majú popoludní ďalšiu zmenu, pretože z toho platu by svoju rodinu neuživili,“ hovorí učiteľka MARIANA STRAKOVÁ, ktorá získala absolútne víťazstvo v Cene Dionýza Ilkoviča. Tá oceňuje učiteľov za prácu so žiakmi nad rámec povinného vyučovania.
Hovorí, prečo si myslí, že niektorí učitelia nemajú zápal, o tom, čo je pre ňu na práci učiteľky najťažšie, o kurikulu a skupinovej práci, sexuálnej výchove, mentálnom zdraví žiakov, ako aj o generačnej priepasti v školskom prostredí.
Mariana Straková
- učí biológiu a chémiu na Gymnáziu Vojtecha Mihálika v Seredi už 19 rokov,
- v rámci mimoškolských aktivít pripravuje žiakov na biologickú olympiádu, jej zverenci doteraz získali 13 medailí na celoslovenských a medzinárodných olympiádach a jedno špeciálne ocenenie,
- v roku 2020 jej bola ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR udelená Malá medaila Svätého Gorazda za dlhoročnú prácu s nadanými a talentovanými žiakmi,
- v roku 2019 získala Cenu Trnavského samosprávneho kraja za osobitný prínos k rozvoju regiónu.
Čo je pre vás najťažšie na práci učiteľky?
Najťažšie je zaujať tých, ktorí vedia, že prírodné vedy nebudú ich smer v živote. Minule som sa vrátila z hodiny, kde sme preberali esterifikáciu. Je to pomerne náročná reakcia. Potom sme to spojili ešte s hydrolýzou, robili sme aj pokusy. Niektorým sa to páčilo. Videla som však, že niektorí boli znudení. Táto trieda inklinuje k spoločenským vedám. Rozmýšľala som, či im to do života niečo dá.
Potom som išla na spoločné toalety, kde som videla, ako dievčina prišla k zásobníku papiera, natrhala guču a utrela si ruky. Mala som tiež mokré ruky, odtrhla som si papier, pomaly som si priložila jeden obrúsok, utrela som si ruky a hovorím: „Vidíš? S jedným. Pozri, koľko nás tu je. Keď denne vytrhneš toľko papiera, koľkokrát sa ide na WC, koľko to je balení papiera. Trošku na to mysli, to sú stromy aj doprava, ktorá ich sem donesie.“
Zastala a zdalo sa mi, že o tom rozmýšľa. Bola to dievčina z triedy, v ktorej sme preberali esterifikáciu. Povedala som si, že ktovie, či som jej nedala viac do života na toaletách s papierom ako s esterifikáciou. Niekedy možno nezaujmem náplňou učiva, ale aj svojím spôsobom životného štýlu, to ma potom teší.
