Posledný júlový deň roka 1987 vyráža rodina Kolekovcov do Juhoslávie. Oficiálne na dovolenku. So sebou si nemôžu vziať nič, čo by vzbudilo pozornosť. Žiadne topánky, iba sandále, zabudnúť môžu na svetre či bundy. Načo by im v lete pri mori boli? Na hranici nesmú vzbudiť ani najmenšie podozrenie, prehliadky sú dlhé a dôsledné.
Z komunistického Československa sa totiž odísť nedá. Opustenie republiky je trestný čin.
V noci pred odjazdom odvezie Ladislav Kolek svojho žiguláka do lesa, kde má istotu, že bude bez svedkov. Zhasne svetlá, rozoberie auto a hlboko do útrob schová rodné listy, ktoré budú potrebovať.
Z Juhoslávie sa Kolekovci skúsia dostať do Talianska, ale otočia sa pred colnicou, keď vidia, ako si talianski karabinieri odisťujú samopaly. Skúsia to cez rakúsku ambasádu v Ľubľane, kde ich odkážu na OSN v Belehrade. Spávajú s deťmi v aute, prežívajú týždne neistoty a izolácie, vyhliadky do budúcnosti sú nejasné.
Kolekovci neboli disidenti, žili bežné životy. Iba nechceli zostať žiť v neslobodnom režime. Doma im za to naparili roky väzenia a vyrobili z nich zločincov.
To slovo emigrovať
"Odísť sme sa rozhodli v lete 1987. Už predtým sme boli v Rakúsku, ale bez detí, takto režim vydieral ľudí, že nepustil celú rodinu, aby mal istotu, že sa vrátite. Počuli sme, že na Západ sa dá odísť cez Juhosláviu. Nemali sme sa koho spýtať, nemali sme odvahu, vtedy to bolo trestné, nikto nesmel vedieť, že sa chystáme odísť. Keby napríklad sused anonymne zavolal na políciu, že má podozrenie, zatkli by nás a deti by išli do detského domova."
S manželmi Kolekovcami sedíme v kaviarni pri Bratislave. Dnes sme v slobodnom svete, za komunizmu však bola blízko hlavného mesta nepriestupná hranica. Drôtené zátarasy sa tiahli za Petržalkou, pri Devíne aj na Záhorí.
