Keď nastúpila do nemocnice, zistila, že pre systém, aký panuje v slovenskom zdravotníctve, nevie pacientom pomôcť tak, ako by chcela. Nemohla navrhnúť ani žiadne riešenia, lebo individualita mladého lekára je podľa nej v našich nemocniciach potláčaná. Mladí lekári musia najmä slúžiť, lebo starší už nemusia, hovorí v rozhovore pre SME lekárka VERONIKA URDOVÁ z Martina.
Ako je možné, že mladá lekárka je rok po škole nezamestnaná?
Už keď som končila vysokú školu, stratila som chuť pracovať v zdravotníctve. Som citlivý človek a snažím sa k pacientom pristupovať empaticky, čo vyžaduje aj viac času, ktorého nemáme dostatok.
Veľkou súčasťou našej práce je administratíva, na ktorú musíme klásť veľký dôraz, keďže nepresnosť údajov v lekárskej správe nás môže v prípade sťažností stáť slobodu.
Často som mala pocit, že čas, ktorý som strávila pri pacientovi, bol oveľa kratší oproti tomu, ako dlho mi trvalo zapísať potrebné informácie do zdravotnej dokumentácie. Práca sa v praxi veľmi odlišuje od princípov medicíny, pre ktoré ju išla väčšina z nás študovať.
Prečo ste sa napriek týmto pochybnostiam a výhradám rozhodli po lekárskej fakulte nastúpiť do nemocnice?
Lebo stále verím, že svojím prístupom môžem túto situáciu zmeniť alebo prispieť k aspoň malej zmene, vďaka ktorej sa budem môcť ako lekárka lepšie priblížiť k pacientovmu problému.
V ktorej okresnej nemocnici ste pracovali?
K tomu sa nechcem vyjadrovať.
Je na západnom, strednom alebo východnom Slovensku?
Na strednom Slovensku.
“Cítila som, že aktivita mladého lekára, ktorý sa chce o niečo pričiniť, bola skôr potláčaná. V zdravotníctve vo všeobecnosti platí nepísané pravidlo, že keď človek začína, treba ho veľmi intenzívne zvoziť, aby sa potom bál robiť hocičo sám. Cieľ je jasný: buď sa prispôsobí systému, alebo v ňom nie je preňho miesto.
„
Prečo ste odišli z nemocnice v skúšobnej lehote?
Pre problematické vzťahy na pracovisku. Cítila som, že aktivita mladého lekára, ktorý sa chce o niečo pričiniť, bola skôr potláčaná. V zdravotníctve vo všeobecnosti platí nepísané pravidlo, že keď človek začína, treba ho veľmi intenzívne zvoziť, aby sa potom bál robiť hocičo sám. Cieľ je jasný: buď sa prispôsobí systému alebo v ňom nie je preňho miesto.
Keď má mladý človek v nemocnici minimálny priestor na sebarealizáciu, na ktorú sa tešil počas celého štúdia, a je potláčaná jeho individualita, môže to viesť k veľmi skorému vyhoreniu a zmene alebo odchodu z pracoviska.
Niečo ako na vojenskej základnej službe za socializmu, že najskôr treba človeka zlomiť, aby bol potom tvarovateľný?
