S legendárnym basketbalovým tímom, ktorý sa môže pýšiť šiestimi titulmi NBA s vtedy už rovnako legendárnym Michaelom Jordanom, pracuje už piatu sezónu, momentálne na pozícii asistujúceho trénera. Martin Rančík prišiel do USA ako stredoškolák, dnes trénuje Chicago Bulls.
Potom, ako sa z asistenta video trénera pre Chicago Bulls vypracoval na asistujúceho trénera v nižšej NBA G lige vo farmárskom tíme Windy City Bulls, si ho povolal hlavný tréner Billy Donovan naspäť do Chicago Bulls, kde si dnes Rančík s ďalšími trénermi v tíme delí zodpovednosť za prípravy na zápasy. Má tak na starosti každý piaty z celkovo 82 zápasov v sezóne.
"Som zodpovedný za prípravu na tím, ktorý bude stáť proti nám: aký útočný koncept hrajú, ako sa naň pripraviť v obrane, kto koho bude brániť, aké signály používajú, akým spôsobom bránia rôzne útočné situácie."
Asistenti trénera majú okrem toho tím rozdelený a každý z nich zodpovedá za dvoch až troch hráčov a ich individuálny rozvoj. Svojich dvoch zverencov môže rozvíjať odvážnejšie, keďže sú to mladí hráči. S pomocou video záznamov s nimi zlepšuje techniku a kondíciu mimo ihriska. Hrávajú zatiaľ len málo, preto chce, aby boli pripravení, ak sa im naskytne životná príležitosť naskočiť na palubovku napríklad za zraneného hráča.

V najvyššej basketbalovej lige je tlak na výkon hráčov aj trénerov obrovský. Ak tréneri nedokážu zabezpečiť, aby tím dosahoval výsledky, nahradia ich takými čo to dokážu. V kultúre tímu Bulls sú však dôležité aj láska, starostlivosť a súdržnosť, hovorí Rančík. Bez toho sa na takejto vysokej úrovni nedá vytvoriť nič výnimočné.
"Pracujem dlhé hodiny a tá oddanosť a pracovná etika je automatická. Bez toho sa na tejto úrovni človek neudrží," hovorí skromne.
Pobláznená športová rodina
"Som z takej pobláznenej športovej rodiny," hovorí s úsmevom Rančík. Otec bol reprezentantom v hádzanej, mama basketbalistka, a brat má za sebou úspešnú profesionálnu basketbalovú kariéru vrátane reprezentácie Slovenska. To, že sa do basketbalu zamiloval aj jeho syn, považuje za svoje veľké šťastie.
V zahraničí žije od svojich šestnástich rokov, keď ho v 1995. rodičia poslali na dva roky na strednú školu do Minneapolisu, naučiť sa angličtinu a hrať basketbal. Zo začiatkov si spomína na jazykovú bariéru. Behal po škole so slovníkom a snažil sa dohovoriť rukami-nohami.
S kamarátmi doma na Slovensku bol v kontakte len cez listy. Čakal na ne často aj dva týždne. "Nebol ešte Facetime, chýbali mi rodičia, kamaráti. Po večeroch mi bývalo smutno, aj som si poplakal. Začiatky boli náročné, ale nemenil by som za nič."
Z dvoch rokov bolo nakoniec šesť, keďže sa mu podarilo získať športové štipendium. Nasledovalo pätnásť rokov profesionálnej kariéry v Európe. Keď počas pandémie vyhlásila NBA G Liga pauzu, neváhal a ozval sa Ginny, svojej americkej mame, u ktorej býval ako stredoškolák v Minneapolise. Len príď, tvoja izba je pripravená, smiala sa. Nakoniec u nej ostal trištvrte roka.
V správnom momente na správnom mieste
Trénerstvo ho vždy lákalo, naozaj si ho však vyskúšal, až keď začal basketbal hrať jeho syn. Dnes uznáva, že to s ním syn nemal ľahké a vôbec neodporúča, aby rodičia trénovali vlastné deti.
Ako začínajúci tréner sa obrátil o radu na asistenta trénera z čias jeho univerzitného tímu Gara Formana. V tom čase pôsobil ako generálny manažér Chicago Bulls. "Hovorí sa, aké dôležité je byť v správnom momente na správnom mieste. Keď mi odpísal, že majú práve jednu pozíciu otvorenú, skočil som na to."
Základom pre výber trénerov je, či sú fundovaní po profesionálnej stránke. Prihliada sa však aj na to, aby charakterovo a ľudsky zapadli do tímu. "Počas sezóny spolu trávime viac času ako s vlastnými rodinami a je dôležité, aby sme si mali čo povedať aj mimo basketbalu, mohli sa navzájom zdôveriť a pochopiť."

Poslaním trénera je pomôcť hráčom dosahovať výsledky a pristupovať ku každému individuálne s vedomím, že kariéra profesionálneho basketbalistu je pomerne krátka. Tí, ktorí majú šťastie, hrajú aj osemnásť rokov, no iní sú profesionálne výkonní len päť až šesť rokov. "Niekedy to môže byť veľmi frustrujúce, ale ak to klapne, byť trénerom je veľmi obohacujúce."
Osobný rast a vďačnosť
Mladým hráčom Rančík, dnes asistent trénera jedného z najlepších tímov na svete, odkazuje, aby si išli za svojím snom. On sám si prešiel vlastnou cestou osobného rastu a veľa vecí, ktoré sa dnes snaží odovzdať svojim zverencom, dokázal prijať až s odstupom času.
Ako profesionálny hráč bol veľmi súťaživý. Basketbal miloval, no dnes priznáva, že vo viacerých veciach zlyhal ľudsky, ako líder tímu. "Nebol som vždy ten najlepší spoluhráč a zverenec, bol som často konfliktný. V niektorých fázach som zlyhal v osobnom živote, čo ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, ako byť lepším človekom, lepším otcom mojich detí a teraz aj lepším trénerom."
O tom, čo znamená sila tímu, sa presvedčil ako profesionálny hráč v talianskej lige, kde vyhral svoj jediný titul. V tíme boli dvanásti špičkoví hráči a až keď hral viac za tím, hoci v tom čase jeho individuálne metriky išli dole, tým, že ako tím vyhrali titul, dostali všetci hráči šancu podpísať výhodné zmluvy. "Teraz by som už chcel byť súčasťou niečoho väčšieho, nehrať sám za seba."
Rančíkovou obľúbenou časťou pracovného dňa sú porady s hlavným trénerom Billym Donovanom, najmä vďaka spôsobu komunikácie. Rôzne názory nie sú problém a nesúhlas sa neberie osobne. Je to tým, že sa všetci sústredia na vyšší cieľ – zlepšovať tím. "Sme na jednej lodi," hovorí.
Stáva sa mu, že ľudia sú unesení tým, že pracuje pre Chicago Bulls. Za najväčší kompliment však považuje, keď mu priatelia, ktorých dlho nevidel, povedia, že sa vôbec nezmenil, a je stále ten istý Maťo.
"Mám obrovské šťastie, že môžem robiť to, čo ma baví. To, že práca má byť koníčkom, sa hovorí ako klišé, ale je to naozaj pravda. Moja práca je môj koníček a basketbal je moja životná láska."
Autorka spoluvedie skupinu Slovak Professionals in New York.
Tento článok vznikol vďaka podpore z grantu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR.
Autor: Kristína Sojáková

Beata
Balogová
