Tomáš Bella pôsobil v SME pri rozbehu digitálneho publikovania. Stál aj za konceptom zdieľaného predplatného Piano, ktorý na Slovensku rozbehol digitálne predplatné novín.
Dnes pôsobí v Denníku N, kde má na starosti okrem iného aj rozvoj predplatného.
Spomínate si, kedy už začalo byť jasné, že digitálne správy nebudú príveskom, ale hlavným výsledkom práce novinárov?
Asi rôznym ľuďom to začalo byť jasné vo veľmi rôznom čase. Ja si pamätám jediný zlomový moment, keď ma v roku 2000 SME vyslalo na prvú služobnú cestu na seminár o online žurnalistike do Maastrichtu. Bolo to celé dobrodružné, cestoval som celú noc autobusom, v Belgicku bol štrajk, takže posledný úsek z Liège som išiel stopom a dorazil som s meškaním priamo do sterilnej zasadačky špinavý a s batohom na chrbte. Všetci museli mať zo mňa veľmi pekný zážitok, že presne takto nejako si ľudí z východnej Európy predstavovali.
Každopádne som sa z Maastrichtu vrátil s radikálnym konceptom, že SME by malo začať vydávať nové správy na webe nielen ráno, ale počas celého dňa. Sme.sk už vtedy bolo najväčším slovenským spravodajským webom, ale na túto pozíciu dlhé roky úplne stačilo raz za deň nahodiť na web to, čo vyšlo v papierových novinách.
Ako vyzerali prvé roky premeny redakcie do digitálneho priestoru?
Prvým krokom bolo dopĺňanie klasickej produkcie z novín agentúrnym spravodajstvom - toto je lacné a relatívne ľahké. Druhým logickým krokom má byť prispôsobenie rytmu práce novinárov rytmu online práce namiesto novinovej uzávierke raz denne - a toto naplno nedokázal asi ešte nikto, ale rôzne redakcie na svete sú už dve desaťročia v rôznom štádiu pokusov.
Prvým vlastným obsahom písaným čistom pre web Sme.sk boli, myslím, rozhovory Karola Sudora, ktorý ich dovtedy robil vo voľnom čase a dával na blog. Ja som bol vtedy zľahka proti tomu, aby sme prijali niekoho špeciálne na písanie na web, ale našťastie šéf onlinu Valér Kot mal viac rozumu.
Zároveň sme mali šťastie, že sme nikdy nepodľahli predstave, že by sme mali paralelne s papierovým SME vybudovať úplne samostatnú veľkú online redakciu, kde budú všetci ľudia mladí, šikovní a krásni, na rozdiel od papierovej redakcie, kde nikto nechápe budúcnosť.
Toto sa v tom čase stalo v mnohých iných redakciách, napríklad v MF Dnes či Gazete Wyborczej a dodnes majú veľký problém sa z tohto nezmyselného systému dvoch redakcií vymotať.
Kde ste hľadali prvých digitálnych ľudí do redakcie?
V SME vždy platilo heslo: Môžeš si vymyslieť, čo chceš, ale musíš si to aj sám urobiť. Teda priestor na nápady, dobré aj zlé, bol obrovský, ale keď nevyšli, tak nebolo na koho sa vyhovoriť. Čiže logicky sa potom hľadali najmä ľudia, ktorým vyhovuje takéto prostredie, mali vlastné nápady aj energiu, aby ich vyskúšali.
Čo ste považovali za hlavnú prekážku pri rozbiehaní digitálneho predplatného?
