Väčšina ľudí vie povedať, ak bolo na deťoch spáchané niečo zlé - napríklad fyzické tresty alebo zneužívanie. Podľa psychiatra a psychoterapeuta DANIELA RALAUSA je tu však aj problematika emočného zanedbávania.
"Napríklad ak chýbalo bezpečie, prijatie, rešpekt, uznanie, dôvera, pritúlenie. A to môže byť pre deti veľakrát náročnejšie, ako by sme si mysleli," tvrdí.
Ľudia potom prichádzajú v dospelosti do terapie s traumami.
"Väčšinou ľudia prídu s úzkosťami, panickými atakmi, nezvládnu nápor v práci alebo majú konflikty v partnerstve," vraví Ralaus.
Rodičia ich bili, ponižovali a odopierali im lásku. Príbehy ľudí o traumách z detstva Čítajte Pri zisťovaní príčin sa neraz odhalia veci, ktoré si buď človek so svojím problémom v dospelosti nespojil, prípadne ich popiera.
"Napríklad príde pacientka, že nezvláda nápor v práci, prišli panické ataky a postupne sa odkryje situácia z detstva – otec bol málo dostupný a očakával vysoký výkon, mama mala tendenciu porovnávať svoje deti a bola emočne nedostupná," približuje.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako mení zlé zaobchádzanie v detstve mozog človeka?
- Čo to vlastne zlé zaobchádzanie je?
- Prečo toľko ľudí zľahčuje svoje zranenia z detstva?
- Čo vypovedá o stave našej spoločnosti, že tu máme toľko traumatizovaných ľudí?
- Prečo sú rodičia schopní traumatizovať svoje dieťa?
- A dokáže terapia vyriešiť aj hlboké traumy?
"Mal som tvrdú výchovu a som tu, neubudlo zo mňa. Aj mňa bili, ale každé dieťa si občas zaslúži výchovnú a dnes som slušný človek. Keď som bola malá, nemaznali sa so mnou, ale aspoň som mala rešpekt k rodičom." Čo vám napadne, keď niekde počujete alebo čítate takéto vyjadrenia?
Ako prvé mi napadne, že je to určitá tendencia k zľahčovaniu toho, čo bolo. Môže byť za ňou veľa dôvodov.
Ľudia zažívajú spomienkový optimizmus a na niektoré zlé veci z minulosti radšej nemyslia.
Alebo človek nemá potrebu zaoberať sa tým, čo sa mu stalo, lebo to niekedy môže byť nepríjemné.
Môže ísť aj o to, že ak by pripustili, že niečo v minulosti nebolo v poriadku, znamenalo by to, že by sa museli pozrieť, či ich to nejako ovplyvnilo, či sa to nejako prejavuje a či s tým treba niečo robiť.
Problém môže byť aj v tom, že všetci máme určitú lojalitu k rodičom, čo je naša prirodzená danosť. Niekedy nám bráni v tom, aby sme primerane posúdili, že niektoré veci, ktoré sme zažili, neboli dobré, dokonca že rodičia nám mohli, väčšinou neúmyselne, v určitom smere ublížiť.
Prečo v sebe ľudia popierajú svoje zranenia z detstva, z výchovy? Chcú si udržať pozitívny obraz o rodičoch a svojom detstve?
Povedal by som, že základ toho je evolučno-biologický a je veľmi silný. Sme sociálne žijúce tvory a keď sa narodíme, sme v podstate absolútne odkázaní na opatrujúcu osobu, väčšinou rodičov.
