Pol roka chodili po slovenských elektrárňach a zbierali príbehy a dáta, aby vydali o nich knihu. Architektky a historičky industriálu EVA BELLÁKOVÁ a VERONIKA CHLÁDEKOVÁ ich napokon spolu s fotografom Matejom Hakárom prešli dvadsaťjeden. Malé vodné aj jadrové, fungujúce sto rokov aj postavené len nedávno.
"Často bolo úžasné, že nás po elektrárňach sprevádzali ľudia, ktorí tam robili celý život alebo v elektrárňach aj bývali a žili so svojou rodinou. Príbehy máme priamo od nich," rozpráva Chládeková.
"Hovorí sa, že priemyselná architektúra bola experimentálnym poľom, kde sa v architektúre začali formovať nové trendy," vysvetľuje Belláková a dodáva: "Keď prišiel v architektúre trend dávať potrubia na fasádu, elektrárne to už dávno robili, samozrejme, z pragmatického technického hľadiska."
Ich veľká kniha architektúry elektrární Slovenska často hovorí netechnickým jazykom. "Poznáme veľa kníh o elektrárňach, ktoré opisujú technologickú stránku alebo technické parametre. Keď ich čítame, nerozumieme súvislostiam. Tomu sme sa chceli vyhnúť. A tiež sme chceli preniesť na čitateľa naše nadšenie, aby videl niečo z toho, čo je pre nás dôležité," hovorí Belláková.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako hľadali architektky príbehy o elektrárňach?
- Ktorý príbeh bol pre ne najsilnejší?
- Prečo je ťažké fotografovať elektrárne?
- Sú elektrárne pekné?
- Ktoré slovenské elektrárne sú unikátne a čím?
- Prečo je na fasáde Mochoviec špeciálna mriežka?
- Prečo sú na stenách strojovní aj 50 metrov veľké maľby a čo je na nich zobrazené?
- Kde je na Slovensku elektráreň v hĺbke 245 metrov?
Čo je fascinujúce na elektrárňach?
Eva Belláková: Pochopiť, ako fungujú. Treba rozhýbať turbínu, ktorá rozkrúti generátor a vyrábame elektrickú energiu – okolo tohto princípu je vybudovaná celá elektráreň – vodná, jadrová aj tepelná. Je to zdanlivo jednoduché, ale konštrukčne a dispozične-prevádzkovo ide o zložitý systém.
Veronika Chládeková: Kedysi bol srdcom továrne stroj na výrobu energie, ako prvý parný. Neskôr začali fabriky budovať samostatné elektrárne. Ich architektúra bola často odlišná od samotného závodu. Potom vznikli samostatné veľké elektrárne. Vždy ma zaujímalo, ako vyzerá ich architektúra a kde vzniká energia poháňajúca stroje.
Vaša kniha Elektrárne je miestami až príbehová. Pochádzajú tieto príbehy priamo od ľudí z jednotlivých elektrární?
VCh: Opísali sme dvadsaťjeden elektrární. Chceli sme sa dostať do každej z nich a tak sme oslovovali ich majiteľov. Často bolo úžasné, že nás po elektrárňach sprevádzali ľudia, ktorí tam robili celý život alebo v elektrárňach aj bývali a žili so svojou rodinou. Príbehy máme priamo od nich.
Sú však aj elektrárne, do ktorých sme sa nedostali, lebo vlastníci si to neželali, no boli prístupné z exteriéru, a tak sme ich videli aspoň zvonka.
Na aké otázky ste hľadali odpovede?
EB: Prečo vyzerajú elektrárne tak, ako vyzerajú.
Z architektonického hľadiska sme nerozumeli, prečo je strojovňa obrovská a chceli sme poznať dôvod. Je to pre veľké stroje, ktoré treba vybrať, skontrolovať, opraviť – to všetko potrebuje priestor.
Vnútri elektrární nás zaujímalo, prečo je priestor ukladaný tak, ako je. A vcelku ich väzba na krajinu – prečo sú umiestnené tam, kde sú, ako využívajú terén, akým spôsobom využívajú silu vody.
VCh: Poviem príklad. Keď idete okolo Vážskej kaskády, môžu sa vám zdať vodné elektrárne prázdne – vyslovene cez ne ide svetlo. Ale na prvý pohľad prázdna budova má zmysel, viete do nej vytiahnuť stroje a servisovať ich. Keď človek nachádza tieto súvislosti, architektúra mu ožíva pred očami.
Ktorý elektrárenský príbeh je pre vás najsilnejší?
EB: Pán Roman Chlebovec ako malý vyrastal priamo vo vodnej elektrárni v Huncovciach, býval tam s rodičmi. Jeho otec bol správcom elektrárne a keď išiel do dôchodku, on prebral žezlo a správcom je dodnes.
VCh: Hovoril, že už trochu vyškolil svojho vnuka, ktorý by to po ňom mohol prevziať. Súčasťou elektrárne je dom, kde pán Chlebovec ako chlapec žil. Teraz už býva inde, ale jeho vzťah k elektrárni bol jeden z najvrúcnejších.
V podzemnej vodnej elektrárni v Kremnici, ktorá je 245 metrov pod zemou, nás zase sprevádzali baníci. Každý deň musia sfárať dole a udržiavať dielo funkčné, lebo tam odteká voda z celého banského systému. Dá sa s nadsadením povedať, že oni musia stále chodiť do roboty, aby nezatopilo Kremnicu.
Podzemná vodná elektráreň v Kremnici. Projekt elektrárne vypracovala ešte uhorská vláda. (zdroj: MATEJ HAKÁR)VCh: Fascinujúce je vidieť aj baňu Handlová, kde mali vlastnú uhoľnú elektráreň. Baňu zavreli v októbri 2021, pol roka pred našou návštevou. Bolo vzrušujúce chodiť týmto areálom.
