Mohli by sme ich nazvať aj generáciami T - traumatizovaných a trestaných. Sú generáciami, ktoré v sebe nesú zranenia od svojich rodičov a na Slovensku tvoria polovicu spoločnosti. Narodili sa pred päťdesiatimi aj dvadsiatimi rokmi. Nespája ich vek, ale podobné skúsenosti.
Zažili fyzické tresty, ponižovanie, urážky a aj nedostatok emocionálnej blízkosti a bezpečia, prevahu kontroly, kritiky či neustáleho stresu a strachu. Dnes sú to dospelí, ktorí síce nehladovali a mali si čo obliecť, no od svojich rodičov nezažili objatie a nepočuli slová "ľúbim ťa". Namiesto nich to boli vety ako "nikdy som ťa nemala mať" alebo "z teba nikdy nič nebude".
Reprezentatívny výskum psychiatričky Natálie Kaščákovej z roku 2020 ukázal, že traumy z detstva má polovica dospelých Slovákov a Sloveniek. Zažili emocionálne a fyzické zanedbávanie či týranie.
Ako výskumy, tak aj príbehy jednotlivcov pritom ukazujú, že takéto traumy vôbec nie sú ojedinelé a skúsenosť s podobnými udalosťami v detstve sa dokonca opisuje ako skrytá epidémia. Tá vplýva na celú spoločnosť skrz jednotlivcov.
Psychiater: Príde pacientka, že nezvláda nápor v práci, a my zistíme, že je za tým jej detstvo Čítajte U traumatizovaných ľudí je napríklad zvýšené riziko duševných aj telesných chorôb, nadmerného užívania alkoholu i vzniku ďalších závislostí, prepuknutia rakoviny, srdcových, respiračných či psychických ochorení, ale vedie aj k násiliu, sociálnym rozdielom či neschopnosti plnohodnotne spolunažívať v jednom spoločenstve.
Takéto správanie sa pritom môže prenášať z generácie na generáciu.
Skúsenosti s ním má aj Barbora Glasová. Vraví, že hoci zažila aj bitky, viac stôp v nej zanechalo emocionálne zanedbávanie. Je jedna z viacerých osôb, ktoré sa denníku SME zdôverili so svojou traumou z detstva. Priznáva, že sa necítila ako chcené dieťa. "Bola som len ako plyšák, ktorého sa snažili udržať nažive."
Barbora Glasová (31)
Svoje rozprávanie začína jednoznačným stanoviskom: "Moja mama je energetický upír. Toxická osoba. Kontakt máme len občas, aby videla môjho syna, ale viac ako hodinu s ňou nevydržím."
Pekné spomienky z detstva, v ktorých by figurovala práve jej mama, nemá. "Žiadne výlety, hry, spoločné čítanie, varenie alebo objatie. Akokoľvek zalovím v spomienkach, nespomeniem si na to, že by mi niekedy povedala, že ma ľúbi. Pritom je presvedčená o svojej empatii a o tom, ako všetkých chápe. No keď jej hovorím o svojich pocitoch z tých čias, tak sa namiesto rešpektu a uznania mojich pocitov iba urazí," vraví Glasová.
S rodičmi a bratom vyrastala v Brestovanoch. Mali rodinný dom a chovali aj kone a iné zvieratá. Spomína si, že okolo koní trávila veľa času, prípadne chodila s otcom na rybačky a poľovačky. Mama jej vraj venovala oveľa menej času a dnes, keď medzi nimi príde reč na túto tému, hovorieva svojej dcére akurát – hlavné je, že ste prežili.
