SME

Učiteľka na dôchodku z Krompách: Byť opatrovateľkou, na to treba poriadnu dávku odvahy

Jana Bekešová odišla opatrovať starých ľudí do Nemecka a Rakúska.

Jana Bekešová pred svojou knižnicou v byte v Krompachoch. (Zdroj: Sofia Martinková / Svet medzi riadkami)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.

Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.

Interaktívna verzia

Pri príhodách, ktoré si zažili opatrovateľky, neraz človeku padá sánka. Čo by ste robili na mieste pani Jany, keby ste vošli do bytu svojho nového klienta a prvé, čo by ste zbadali, by bol veľký obraz Adolfa Hitlera?

„Okamžite som ten obraz strhla a strčila do šuplíka,“ vyhlási nebojácne pani Jana. „Keď to neskôr uvidela moja kolegyňa, spanikárila a pýtala sa ma – kde je ten Hitler? Vraj dedo bude nadávať. Hovorím, Hitler je v šuplíku, ja sa na neho dívať nebudem. Dedo prešiel okolo a nič nepovedal.“ Veterán kedysi bojoval v Stalingrade a mal postrieľaný celý chrbát. Kvôli Alzheimerovej chorobe však v Stalingrade uviazol už natrvalo.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Pani Jana sa pri dôchodcovi musela veľakrát vynájsť, či už pre jeho vlastnú bezpečnosť, alebo svoju. „Niekedy vytiahol z príborníka všetky nože a obzeral si ich. Bála som sa, na noc som začala zatvárať nože do mikrovlnky, aby ich nenašiel,“ vysvetľuje.

Von ju vyhnala šikana nadriadenej

Do Krompách si prichádzame vypočuť príbeh pani Jany Bekešovej, ktorá odišla z domoviny, keď mala 53 rokov. Celý život pracovala ako učiteľka výtvarnej výchovy a neskôr nemčiny. Sama vybavovala spoluprácu so zahraničnými školami a snažila sa mladým ľuďom ozvláštniť výučbu. Pre nezvyčajný prístup sa však stala tŕňom v oku vtedajšiemu vedeniu školy. „Riaditeľka bola moja bývalá kolegyňa, ktorá ma nikdy nemala rada. Keď sa dostala na vedúcu stoličku, tak to začala zneužívať.“

„Všade mi chodila za pätami, neustále ma kontrolovala, často chodila počúvať moje hodiny a potom mi vyčítala spôsob výučby. Nadčasy, ktoré som strávila prácou na zahraničnom projekte mi odmietla platiť, pokiaľ som nenapísala na papier, čo som presne robila a koľko minút mi to trvalo,“ opisuje, ako na ňu pomaly ale isto začalo doliehať správanie riaditeľky.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Keď som sa ráno zobudila, mala som stiahnutý žalúdok a bála som sa, čo ma zas bude v škole čakať. Zakaždým si našla niečo iné, čo jej prekážalo. A toto mi robila dva roky. Tak dlho ma trápila, až ma zlomila.“

Moment zlomu si pamätá až priveľmi dobre. Bolo tesne pred Vianocami, vyučovanie poľavilo a žiaci sa tešili domov na prázdniny. „Vstala som a premýšľala, čo budem v škole so žiakmi robiť, aké hry a aktivity si prichystám. A vtedy sa mi to prvýkrát stalo. Cvičila som jogu a zrazu som mala pocit, akoby mi po chrbte prechádzali ľadové pazúry, nemohla som sa ani nadýchnuť. Až neskôr som zistila, že sa to nazýva úzkostný záchvat. Odvtedy už nemôžem cvičiť jogu.“

Keď prišla k lekárke, rozplakala sa. „Doktorka si ma vypočula a potom mi poradila, nech si na internete vyhľadám slovo mobbing. Povedala mi, že toto vám robí vaša pani riaditeľka.“ Vo februári podala výpoveď, no s úzkostnými stavmi sa trápi doteraz. „Keď som odišla, tak si riaditeľka vybrala inú kolegyňu a robila jej to isté,“ krúti hlavou pani Jana.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Mesto postupne upadá

„Výpoveď som dala aj preto, lebo sa mi ozvala známa. Vraj v Nemecku zháňajú na tri mesiace opatrovateľku. Mala som šťastie, že som vedela po nemecky.“

Na jeseň odcestovala do Nemecka, a neskôr strávila šesť a pol roka v Rakúsku. „Doma si poradili. Dcéra nerada varila, to skôr moji dvaja synovia. Jeden býva tu oproti,“ ukáže na pás bytoviek, ktorý sa tiahne po druhej strane od kaviarne, v ktorej sedíme. Jedinej v Krompachoch, poznamenáva pani Jana. Viac by ich tu neprežilo. Ľudia nemajú peniaze na vysedávanie v kaviarňach.

Vyzerá to tak, akoby centrum mesta pozostávalo z jednej ulice. Kde-tu možno zahliadnuť osamotený obchodík, no všetko dôležité sa nachádza pokope. V novinovom stánku sedí pani, ktorá so smiechom vyhlási, že je rodená Krompašanka. Spomína si, ako mesto postupne čoraz viac upadalo. „Panasonic zavreli, veľa ľudí prišlo o prácu. Kovohuty už nezamestnávajú toľko ľudí, ako kedysi.“ Pozná mnoho ľudí, ktorí odišli do zahraničia. „Muži odídu pracovať a nechajú tu mladé mamičky s deťmi, je to bežné.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Kovohuty boli kedysi veľkým zamestnávateľom pre Krompachy a okolie. Sú jediným spracovateľom rafinovanej medi na Slovensku. Postupne však začali prepúšťať, v roku 2003 o prácu prišlo viac ako 400 ľudí.

Panasonic zatvoril v Krompachoch prevádzku v roku 2014. Živobytie vtedy stratilo vyše 650 zamestnancov. Pre mesto, kde žije necelých deväťtisíc ľudí, to bola veľká rana. Cestovanie za prácou preto miestnym nie je cudzie. Hocikoho sa opýtate, má buď osobnú skúsenosť, alebo pozná niekoho, kto v zahraničí pracuje.

Mladá predavačka v butiku s oblečením považuje výstavbu supermarketu za smrteľnú ranu pre miestne menšie podniky. „Lokálni predajcovia mu nemôžu cenovo konkurovať a prepúšťajú. Nemôžu si dovoliť ponúkať rovnaké akcie.“ Predavačka v zelovoci s vyčesaným blond účesom vníma situáciu podobne. „Robím tu už 22 rokov. Mladí si teraz chodia nakupovať do supermarketu všetko naraz a nárazovo. Starší sú zvyknutí kupovať v miestnych obchodíkoch, no je ich stále menej.“ Úder pocítili aj v miestnom mäsiarstve. „Po oboch stranách pultu tu bývali rady, postupne začali ubúdať, stáli zákazníci povymierali, mladí poodchádzali,“ rozhodí rukami mäsiarka a pokrúti hlavou.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Na odchod treba odvahu

Keď sa pani Jana rozhodla odísť, nestretla sa iba s pozitívnymi reakciami. „Môj vlastný brat mi povedal, že chodím s vysokou školou utierať fašistom zadky. Ja som to tak nikdy nebrala. Vždy som mala pozitívny vzťah k starým ľuďom. A že vraj fašisti? Vysmiala som ho, že na Slovensku je oveľa viac fašistov, ako tam,“ povie s úškrnom a prevráti očami.

Počula aj názory, že odísť je jednoduché a zvládne to každý. Vždy dotyčným ľuďom navrhla, aby si to išli vyskúšať. „Vôbec to nie je jednoduché. Treba na to odvahu. Popasovať sa s cudzou krajinou, ľuďmi a cudzím jazykom. Človek je sám ako palec. Bez rodiny, bez podpory, niekedy úplne bez kamarátok. Neraz mi bolo smutno, ale musela som sa prehrýzť,“ vzdychne si.

„Prvá rodina, ku ktorej som išla, bola veľmi milá. Aj babka bola ústretová, nechcela mi byť na obtiaž. Hovorím jej, veď ja som tu na to,“ usmieva sa. Až neskôr sa dozvedela, aký bol babkin nebohý muž despota a ako ju celý život trápil.

„Moja známa, ktorá ich oboch predtým opatrovala, si musela zavolať na pomoc svojho muža. Všetko muselo byť presne tak, ako povedal. Babka mi potom rozprávala, že nevie, prečo je na svete, stará a bezvládna, už aby zomrela. Hovorím jej, pánbožko chce, aby ste ešte čosi požili. Ale v skutočnosti som si pomyslela, že pánbožko chcel, aby si aspoň trochu užila na svete bez toho hrozného deda,“ usmeje sa potmehúdsky.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Hrozného deda“ napokon opatrovala aj pani Jana, ale u inej rodiny. Bol to veterán a nacista z úvodu tohto textu. Pán mal ťažké štádium Alzheimera, nedokázal spávať, v dvojhodinových etapách striedal pochodovanie po byte a spánok. Keď spal, vždy v topánkach a klobúku.

„Stále bol vo vojne. Vedel, že nemôže spávať vyzutý. Keby ich napadli, musel by hneď utekať. Kým by sa obul, zastrelili by ho,“ opisuje. Každý večer musel mať pripravený tanier plný koláčov. Pán sa vždy obliekol do veľkej zimnej bundy, sadol si a do rána ich všetky zjedol.

„Večer čo večer sa napchával koláčmi a celá vetrovka bola zašpinená. Povedala som si, že nebudem každý deň prať vetrovku. Keď som mu ju chcela vyzliecť, tak mi začal rozprávať, že je na stráži a musí mať vetrovku, lebo zamrzne. Bolo leto. Tak som začala na noc schovávať bundy a nechala som mu tam pršiplášť. Potom sedával v pršiplášti, to sa ľahšie čistilo,“ vysvetľuje pragmaticky pani Jana.

Vďaka dobrej nemčine si získala rešpekt

Pracovala u chudobnejších i zámožnejších rodín. Vo Viedni sa stretla s bohatou paňou, ktorá ňou od začiatku pohŕdala. V byte mali samé maľby, originály od umelcov. Pani Jana prišla opatrovať slepú babku, no jej neter bola veľmi protivná.

SkryťVypnúť reklamu

„Išla mi ukazovať, ako sa otvárajú a zatvárajú okná. Hovorím jej, že doma máme také isté kľučky, len vy máte zlaté a my biele. Vyletela na mňa, čo si to dovoľujem, že je dvojitá doktorka. Ohradila som sa, že ja som magisterka a spýtala som sa, či sa teraz ideme doťahovať ako malé deti.“

Nie všetky opatrovateľky boli také asertívne. Tie, ktoré nevedeli dobre po nemecky, zažívali na úradoch ťažké chvíle. Pani Jana chodievala sprevádzať kamarátky, aby im pomohla vybaviť dôležité dokumenty. Keď na úradoch videli, že vie perfektne po nemecky, pristupovali k nej s rešpektom.

Učiteľská nátura jej zas pomohla predchádzať tomu, aby ju začali zneužívať. „Počula som aj o prípade, kedy opatrovateľku zobudili a prikázali jej upratovať záchody v reštaurácii, ktorú rodina vlastnila. Neverila som vlastným ušiam. Na jej mieste by som okamžite vytiahla zmluvu, nech mi ukážu, kde presne mám v povinnostiach napísané čistenie záchodov v reštaurácii,“ krúti hlavou.

Pani Jana je dnes na dôchodku. Predtým, ako vypukla pandémia, si k penzii chodievala raz za čas privyrobiť do Nemecka. Išla na dva týždne, krátkodobo nahrádzať opatrovateľky, ktoré si chceli spraviť dovolenku. „Síce to bolo len krátko, ale doniesla som domov 900 eur, čo je viac ako moja mesačná penzia,“ konštatuje pani Jana.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Na dôchodku si privyrába aj zhovorčivá pani, ktorú nájdeme v malej, schovanej trafike. Pri pohľade na čulú dôchodkyňu by málokto tipoval, že 12 rokov robila opatrovateľku vo Švajčiarsku, v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Zo zdravotných dôvodov však už nemôže cestovať. Keď odchádzala, mala doma tri dcéry, ktoré musela zabezpečiť. „Manžel na nás zabudol. Mala som 50 rokov, keď som odišla a po nemecky som vedela dve slová – ja a nein,“ spomína si.

Z ciest má veľa známych a rodín, ktoré ju často volajú k nim. „Ťahá ma to tam,“ zdôveruje sa. „Ale mám tu záhradku. Keď sa o ňu človek stará, je škoda všetko zahodiť.“ Na cestovanie má len dobré spomienky. „Vždy boli ku mne milí a považovali ma za súčasť rodiny. Veď aj tieto prstienky, s ktorými sa teraz hrám, mám všetky od nich,“ ukáže ruku a usmeje sa.

Všetko zlé je na niečo dobré

Pani Jana priznáva, že často rozmýšľala nad tým, že sa s manželom presťahujú do Rakúska natrvalo. „Minule som tam zahliadla veľmi utešený domček a pomyslela som si – bože, keby som len bola mladšia a mala viac peňazí, neváhala by som. Presťahovala by som sa nielen kvôli lepšej penzii, ale aj kvôli mentalite. Tu si všetko závidíme,“ vzdychne si.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Priznáva, že pri súčasnom zdražovaní rozumie, že sa ľuďom ťažko žije. Nechápe však, prečo si našinci kompenzujú frustráciu na druhých ľuďoch.

Predtým, ako odišla pracovať do zahraničia, Slovensko takto nevnímala. Práve vďaka odchodu sa mohla na svoju domovinu pozrieť triezvo a porovnať ju s inými krajinami a spôsobmi života. Cestovanie by rozhodne odporučila aj druhým. Hlavne mladým, nech sa môžu inšpirovať a zlepšovať Slovensko.

Napriek trpkému dôvodu, pre ktorý odišla, neľutuje. „Aj môjmu manželovi hovorievam, že všetko zlé je na niečo dobré. Minule sme sedeli vo viedenskej kaviarni, pozorovali okolie a vychutnávali si kávu. Po chvíli som sa k nemu otočila a spýtala sa, či by sme tu boli, keby som nebola odišla. Zhodli sme sa, že rozhodne nie. Práca v zahraničí ma mnoho naučila, spoznala som skvelých ľudí, navštívila úžasné miesta. Bývalej riaditeľke by som sa teraz v podstate mohla poďakovať,“ povie pani Jana a schuti sa zasmeje.

Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu