BRATISLAVA. Niektoré médiá píšu „neskutočné titulky“, „falošne obviňujú“, ide až o „psychózu“. Nejde o výroky nervózneho Roberta Fica na tlačovkách. Takto sa najmä ku koncu svojho vládnutia vyjadroval na adresu novinárov Mikuláš Dzurinda, keď dostával otázky o kauzách svojej strany SDKÚ.
Vlády, v ktorých pôsobil Mikuláš Dzurinda, prijali množstvo nástrojov, ktoré prispeli k väčšej transparentnosti verejného života, či už to bol silný infozákon alebo zverejňovanie zmlúv so štátom v centrálnom registri, tvrdí niekdajšia novinárka Zuzana Petková, ktorá teraz vedie Nadáciu Zastavme korupciu.
Dodala ale, že Dzurindove osobné postoje v klientelistických a korupčných kauzách, ktorým SDKÚ čelila, už také transparentné neboli.

„Málokedy priznal zodpovednosť svojich ľudí. Práve naopak, novinárov, ktorí kládli nepríjemné otázky zhadzoval, problémy zahmlieval alebo popieral,“ povedala Petková.
S Dzurindom sa nespája len kauza Gorila. Jeho strana a nominanti čelili otázkam o darcoch, splácaní dlhov či podozrivých verejných súťažiach. Väčšina z nich však šla do stratena.
Kauza vláčiky
Najväčšia kauza prvej Dzurindovej vlády (1998 – 2002) sa začala krátko pred koncom jej funkčného obdobia, keď štátna Železničná spoločnosť (ZSSK) republiky vypísali tender na nákup 35 ľahkých motorových vlakov. Do súťaže sa zapojila francúzska firma Alstom a švajčiarska spoločnosť Stadler v konzorciu so slovenskou firmou ŽOS Vrútky.
Výberová komisia, ktorú viedol Dzurindov brat Miroslav Dzurinda, sa priklonila k firme Stadler.