Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
„Bola to tá najspontánnejšia vec, akú som v živote urobil,“ hovorí Andrej Jancík, ktorý pochádza z dediny Vydrná. Pracoval na farme v nórskom mestečku Flisa, kde vyberal mrkvu a oberal maliny. Popri vysokej škole si slušne privyrobil a krajinu fjordov stihol aj precestovať.
„Máš pas?“ zavolal ráno o desiatej Andrejovi kamarát.
„Nemám.“
„Nevadí, pôjdeš iba s občianskym.“
„A kam pôjdem?“
„S nami, večer o šiestej. Ideme na brigádu do Nórska.“
Takto sa Andrej dostal do mestečka Flisa, kde dve letá po sebe trhal burinu, vyberal mrkvu zo zeme a oberal maliny. Doteraz to označuje za najspontánnejšiu vec, akú kedy urobil. Počas dňa sa pobalil, rozlúčil sa s rodičmi a šiel do miestnej krčmy povedať, že si na leto našiel inú prácu a zaúčať sa nepríde. O šiestej večer už sedel nabalený v aute.
Andrej na farme v Nórsku, kde trhal mrkvu a oberal maliny. (zdroj: Z archívu Andreja Jancíka)Niečo ako Poltár, akurát menej zaľudnený
„Rodičia s tým problém nemali, veď som mal už 21 rokov. Akurát som sa balil tak hocijako, čo mi prišlo pod ruku. Rýchlo som ešte utekal na nákup. Ako hovorím, bol to spontánny nápad, ešte ráno som nevedel, že niekam pôjdem, tobôž nie cez hranice,“ smeje sa Andrej.
Príchod do Flisy opisuje ako príchod na koniec sveta. Nóri ju považujú za mesto, aj keď má niečo cez 1 700 obyvateľov, leží na sútoku riek Flisa a Glomma a okrem dobytka a domácich zvierat, je tu z času na čas počuť prechádzajúce vlaky, keďže cez mesto ide železničná trať.
„Niečo ako Poltár u nás, akurát menej zaľudnený. Boli sme nejakých 180 kilometrov severovýchodne od Osla pri švédskych hraniciach. Takže sme si tam bez problémov chodievali nakupovať. Domáci sa smejú, že najväčšie obraty v tomto regióne majú švédske obchody pri nórskych hraniciach, lebo sú o niečo lacnejšie.“
Brigádu získali cez jednu bratislavskú spoločnosť, ktorá každé leto vysiela skupiny našincov do zahraničia. Na farme, kde Andrej robil, pracovali len Slováci, no s vedúcimi museli komunikovať v angličtine. Teda, tí, čo po anglicky vedeli, v angličtine. Tí, čo nie, rukami-nohami, no dohovorili sa všetci.
Ubytovanie na farme v nórskom mestečku Flisa. (zdroj: Z archívu Andreja Jancíka)„Po kolenách som prešiel 11 kilometrov“
„Farma sa skladala z viacerých polí. V prvej polovici z nich sa pestovala mrkva. Tam sme všetci museli začínať a bola to úplná katastrofa. Jednoducho, predtým ako ste šli zbierať maliny, ste sa museli osvedčiť na mrkve. Jeden chalan tam bol po operácii kolena, aj tak musel ísť štvornožky plieť burinu s nami. Kamarát, ktorý tam bol predtým, mi hovoril, že nesmiem zabudnúť na kolenačky alebo volejbalové chrániče. Vedel prečo. Za mesiac som len po kolenách prešiel 11 kilometrov,“ vysvetľuje Andrej, ako fungovali 30 dní vkuse. Iba jednu nedeľu sa rozhodli dať si deň voľna. Hneď v pondelok im volal vedúci, že majú žltú kartu. Vraj ešte jedna a môžu ísť domov.
Keď sa od vypletia buriny a trhania mrkvy dostali k zberu malín, bola to pre nich spása. Aj neustála bolesť krížov, skrehnuté prsty a boľavé zápästia z hrabania sa v zemi sa zlepšili. Druhý mesiac už absolvovali na malinových poliach. Vždy, keď sa im nechcelo, spomenuli si na to, že to ešte stále mohla byť mrkva, a hneď to šlo svižnejšie.
„Cestu domov sme si poriadne predĺžili. Nešli sme hneď naspäť na Slovensko, ale cestovali sme po Nórsku. Je to prekrásna krajina a ako vášniví turisti sme z nej boli úplne hotoví. Vyšli sme aj na najvyšší vrch krajiny – Galdhøpiggen. Keď sme z úplného vrchu, z ľadovcov, videli more, bolo to niečo neskutočné. Popri cestovaní sme minuli aj časť našej výplaty, no stálo to za to.“
Aj vďaka príjmu za sezónne práce Andrej precestoval viaceré krajiny sveta. (zdroj: Z archívu Andreja Jancíka)Nórsko funguje ako hodinky
Počas brigády bývali celá partia v murovanom dome s kuchyňou, sprchou aj toaletou. Žiadny karavan alebo polorozpadnutá chyža, ako to niekedy na zberoch v zahraničí býva. Na farmu do Flisy sa vrátil aj ďalšie leto, no do tretice ponuku odmietol.
„Študoval som preklad a tlmočenie anglického a španielskeho jazyka a podarilo sa mi získať prácu na leto v odbore. Myslím, že dvakrát stačilo. Už som sa videl niekde inde, ale bola to perfektná skúsenosť, ktorú každému študentovi odporúčam. Zarobíš si popri štúdiu, precvičíš jazykové schopnosti, učí ťa to samostatnosti, prekonávaš sám seba,“ vymenúva Andrej benefity takejto letnej brigády. Navyše sa naučil aj lepšie hospodáriť, keďže životná úroveň v Nórsku je podstatne vyššia. V obchode si musel dvakrát premyslieť, čo potrebuje a čo už nie, aby si niečo z peňazí priniesol aj nazad.
Napriek tomu, že Nórsko podľa jeho slov funguje ako hodinky, sa počas pobytu utvrdil v tom, že sa chce usadiť na Slovensku. Ľudia k nemu boli milí a ochotní pomôcť, no aj tak cítil, že tam nepatrí. Nóri sú podľa neho dosť bojazliví a až príliš sa držia všetkých pravidiel – radšej budú na cestách v siahodlhých kolónach ako niekoho obehnúť.
„Ďalšou vecou, ktorá mi nevyhovovala, je veľkosť krajiny. Nórsko je približne osemkrát väčšie ako Slovensko, no v počte obyvateľov o niečo vyhrávame. Takže tam žije menej ľudí na násobne väčšiu krajinu. Keď u nás niekde odbočím, viem, že sa o chvíľu najem v nejakej dedine, alebo sa pri ceste zastavím v motoreste či kolibe. Tam niekedy idete aj vyše sto kilometrov a aj tak nikam neprídete.“
Andrejova babka mala na chatke na kopaniciach nápis „Nehľadaj šťastie v cudzine, nájdeš ho doma v rodine.“ Mama mu túto ľudovú múdrosť vštepovala do hlavy aj predtým, no jej význam pochopil až ako starší.
„Som veľmi rád, že som si mohol popri štúdiu takto slušne privyrobiť, no ostať žiť niekde inde ako na Slovensku si neviem predstaviť. Názor by mohla zmeniť len nejaká jedinečná pracovná ponuka. Ale tá aklimatizácia trvá dlho a aj tak by som tam stále bol za cudzinca,“ uzatvára Andrej, ktorý momentálne pracuje a žije v Bratislave.
Andrej s manželkou v súčasnosti žijú v Bratislave. (zdroj: Z archívu Andreja Jancíka)Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Autor: Lucia Matejová
Beata
Balogová
