SME

Slovensko – krajina, ktorá má migráciu vo svojej DNA

Desatina našincov má skúsenosť so životom v cudzine.

V Spišských Vlachoch majú miestni bohaté skúsenosti s výjazdom za hranice. (Zdroj: Pavlína Meľuchová)
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.

Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.

Interaktívna verzia

Je letný podvečer na Spiši. V krčme bez oficiálneho názvu sa už zhromažďujú miestni, ktorí chcú deň zakončiť pri pive. Nachádzame sa v Spišských Vlachoch obkolesených kopcami. Mestečku s 3,5-tisíckou obyvateľov. Aj keď majú Vlachy rozmery skôr dediny, miestnym svoj postreh radšej nespomínajte. Vlašania sa pýšia mestskými výsadami ešte z čias monarchie, a hoci im za prvej republiky titul mesta odobrali, po revolúcii ho získali späť.

Veriaci sa usadili vo farskom kostole na námestí. Chlapi v krčme však vyhlasujú, že oni oslavujú prvý piatok v mesiaci tu a takto. Drevený stôl s lavičkami v krčmovej predzáhradke je na také účely ideálne miesto. Po chvíli sa krčmová debata „U Bundeho“ zvrtne k práci v zahraničí. Zrazu vyjde najavo, že z piatich ľudí pri stole sú vlastne štyria migranti.

„Pre nás vo Vlachoch je to úplne normálne,“ skonštatuje tridsiatnik Ján. Jeho mama chodí každé dva týždne do Rakúska opatrovať seniorov a otec robil v 90-tych rokoch fuškára v Česku. Brat odišiel pracovať ako robotník do Anglicka, sestra robí v Rakúsku v gastre a on sám strávil dve letá v Anglicku ako skladník.

Keď nazrieme do Jánovej rodinnej histórie, nachádzame ďalších migrantov. Sestra jeho prababičky nasledovala svojho manžela „za veľkú mláku“ začiatkom minulého storočia. Ján o nich veľa nevie, ale dve fotografie z roku 1946 v rodinnom albume napovedajú, že odišli do Clevelandu.

„Bolestné“ pre manželky

Cleveland bol kedysi najväčšie „slovenské“ mesto v USA a s trochou nadsázky aj na svete – taký nárast imigrantov zo Slovenska tam úrady zaznamenali v 20. rokoch 20. storočia. Boli to práve hornouhorské župy – teda naše územie – odkiaľ z Uhorska do Nového sveta odchádzalo najviac ľudí. Historik Igor Harušťák vo svojej štúdii píše, že odtiaľto boli až dve tretiny všetkých uhorských vysťahovalcov. A jednou z najviac emigračných oblastí bola práve Spišská župa.

Kým v minulosti bolo územie Slovenska top emigračnou baštou Uhorska, dnes takto vyčnievame v rámci Európskej únie. Až desať percent našincov má priamu skúsenosť s prácou či dlhodobým pobytom v zahraničí. Pre porovnanie, v susednom Česku sú to len dve percentá. Podľa dát z Eurostatu až päť percent našej pracovnej sily denne alebo na turnusy pendluje cez hranice, čo je na počet obyvateľov najviac v Únii. Tvár Slovenska je pohyblivá tvár.

Svoje o tom vie aj 62-ročný Marián Jánoš, ktorý u Bundeho popíja šariš dvanástku. Kamaráti mu nepovedia inak ako Drobček. Ak má niekto vo Vlachoch problém s kúrením, je to práve on, na koho sa ľudia obracajú.

V 90-tych rokoch pracoval ako šéfmontér ústredného kúrenia v popradskej firme. Videl, ako zákaziek bolo čoraz menej. „Matematika nepustí – ak každý mesiac náklady prevyšujú príjmy, nie je veľmi na výber. Boli aj mesiace, keď som deťom nevedel zaplatiť škôlku,“ spomína Marián.

V deväťdesiatom piatom sa mu naskytla možnosť chodiť na kúrenárske fušky do Čiech, a tak išiel. Spočiatku na kratšie turnusy – desať dní tam, päť dní doma. Potom ostával u susedov aj dlhšie, podľa potreby. Deťom vždy priniesol nejaké darčeky, a pred Vianocami dostávali aj s kolegami od šéfa 6-tisíc korún ako „bolestné pre manželky“. Z finančnej stránky si rodina mohla konečne vydýchnuť a aj s vedením bol Marián spokojný.

Bolestné sa hodilo, lenže otec a manžel chýbal. „Dve staršie deti to zvládali dobre, ale najmladší dvojročný syn bol ako kliešť, keď som prišiel domov. Museli sme mu klamať o tom, kedy prídem zase a neskôr nám už ani neveril,“ rozpráva. „Manželka to mala veľmi náročné, popri troch deťoch ešte pracovala na pošte. Myslím, že aj z toho má dnes viacero zdravotných problémov. Ďakujem jej za to, že to zvládla,“ povie Marián. Presne 15 rokov a tri týždne žil takpovediac dvojaký život, no rozhodnutia neľutuje – nedalo sa inak.

Férovosťou do chudoby

Takýchto príbehov predsa musí byť viac, a nielen na Spiši, povedali sme si po Mariánovom rozprávaní. Za oficiálnymi číslami sa bezpochyby skrýva pestrá paleta osudov, s kladmi aj zápormi života v zahraničí. Na základe večera U Bundeho tak padlo rozhodnutie – zmapujeme slovenskú migráciu, ktorá je všadeprítomná a je taká normálna, až je prehliadaná. A naozaj, začiatkom minulého roka sa vyše šesťsto ľudí podelilo o svoj príbeh v sociologickom prieskume. Je to len zlomok reality, ktorý ale zrkadlí všeobecný, a vôbec nie nový trend. Naša minulosť je silne migrantská.

Odchádzalo sa z celého územia Slovenska a podľa sociologičky Zuzany Kusej sa pod to podpísali aj dedičské zákony. V Česku fungovali tak, že pôdu zdedil najstarší syn a mladší museli takpovediac nespravodlivo „do sveta“. To vo výsledku znamenalo rozvoj miest a priemyslu. Naopak, na v prevažne rurálnom Slovensku sa pôda od 18. storočia dedila férovo medzi všetkých súrodencov.

Táto férovosť však enormné množstvo ľudí uvrhla do chudoby – z čoraz rozdrobenejšej pôdy je ťažko vyžiť, poľnohospodárov je enormne veľa, vlečúca sa hospodárska kríza a k tomu neúrodný rok 1879 naštartujú v kombinácii s rozvojom technológií v doprave, lacnejšími cestovnými lístkami a huckajúcimi vysťahovaleckými agentmi tzv. parapalubných spoločností nevídaný pohyb. V priebehu pár desiatok rokov odíde z horného Uhorska až pol milióna ľudí.

„Ešte aj po vzniku Československa sa bežne v malých dreveniciach tlačí aj zo desať ľudí. Možnosť odísť za oceán znamenala nádej na lepšiu prácu, a po plánovanom návrate naspäť na lepší život a dôstojnejšie bývanie,“ vysvetľuje historik Martin Furmaník z Múzea Spiša v Spišskej Novej Vsi. Zhruba 80 percent vtedajších emigrantov zo Slovenska bolo poľnohospodárov.

Na skusy po Svete v obrazoch

Po celkom bežnom piatkovom večeri U Bundeho prichádza pomerne neobyčajná sobota – určite to platí pre mladý pár zo Spišských Vlách, ktorý si čoskoro povie svoje „áno“. Pre ženícha a jeho rodinu je však slávnosť výnimočná ešte pre jednu vec. Jeho „vešeľe“ (po spišsky svadba) si nenechala ujsť 35-ročná Ivana, ženíchova sestra, ktorá sa pred desiatimi rokmi odsťahovala s partnerom z Vlách do amerického štátu Kentucky, a teraz žije v Kanade.

Vysťahovaním si tak splnila to, po čom túžila od útleho detstva. „Ak nechcete, aby sa z vašich detí stali dobrodruhovia a aby sa natrvalo usadili stovky až tisícky kilometrov od vás, nepúšťajte im Svet v obrazoch,“ smeje sa Ivana. Ako malej jej učarovala dokumentárna séria a odvtedy prahla po dobrodružstve.

Ivaniným hnacím motorom teda nebola finančná tieseň alebo potreba lepšieho zamestnania. „Ja aj môj partner sme mali na Slovensku dobré pracovné miesta. Dobre sme si uvedomovali, že odchod do zahraničia znamená robiť spočiatku menej kvalifikovanú prácu. Lenže mne nikdy o prácu veľmi nešlo – chcela som spoznávať rôzne krajiny a svet vonku, s jeho kladmi aj zápormi,“ opisuje Ivana.

Istú rolu v rozhodnutí odísť zohrala aj predchádzajúca skúsenosť s letnou brigádou v Anglicku. „Po návrate z Anglicka som si uvedomila, že niektoré veci mi vadia – napríklad že v meste každý každého rieši a nepáčilo sa mi to.“

Aj tento príbeh zo Spišských Vlách má paralelu s minulosťou Slovenska, aj keď ide skôr o výnimky. Väčšine čitateľov bude zrejme známe meno Mórica Beňovského, ktorý ako prvý Slovák navštívil v 18. storočí štyri kontinenty a jeho cestopis Pamäti a cesty bol prvým slovenským celosvetovým bestsellerom. Oveľa menej známy človek je Samko Šikeť z Pukanca, ktorý v čase, keď roľníci utekali pred biedou „za veľkú mláku“, precestoval všetky kontinenty okrem Antarktídy.

Obyčajný chlapec, ktorý podniká vo Viedni. Keď mu biznis s krčmou nevyjde, skúša šťastie v iných európskych metropolách a na týchto cestách mu skrsne myšlienka precestovať svet. A tak sa aj stane – navštívil v podstate všetky štáty sveta a na cesty si zarábal tým, že v daných krajinách vždy aj pracoval. Napríklad ako lodný kuchár, v hoteloch, na železniciach, neskôr prispieval cestopisnými článkami do miestnych novín. „Vo výsledku to znamenalo ovládanie siedmich jazykov a články v desiatkach novín po celom svete, 250-tisíc precestovaných kilometrov, z toho 30-tisíc kilometrov peši,“ dodáva historik Furmaník.

Ivana síce toľko neprecestovala, jej príbeh je však zaujímavý ešte z ďalšieho hľadiska. Mladá žena túžila objavovať svet, no cítila aj to, že v malom meste jej je trochu tesno. Alebo, keď si Ján odišiel privyrobiť do Anglicka, bolo to kvôli zárobku, ale aj kvôli vidine zážitkov s bratom, u ktorého býval.

Dôvody, pre ktoré ľudia migrujú, sú teda pestré. Jedna príčina nevylučuje druhú, dopĺňajú sa. Aj to sme si všimli, keď sme sa začítali do odpovedí ľudí s migračnou skúsenosťou v našom prieskume.

„Som musel dac 15 zl. žandaroch“

Čierno-biele to nie je ani s pozíciou našincov v zahraničí – teraz i v minulosti. „Jak som tu prišol to sa mi cnelo od trapenja a strachu, na ceste mi barz plano šlo musel som barz velo preplacac, žeby ma nevratili do Trenčianskych Teplic… som musel dac 15 zl. žandaroch,“ opisuje neľahkú cestu do Ameriky obyvateľ spišskej obce Batizovce v liste pre richtára v roku 1892, ktorý cituje historička Zuzana Kollárová v knihe Spišské exody v 20. storočí.

Neľahká bola neraz nielen cesta, ale aj samotný pobyt v zahraničí. Našincov a iných ľudí z územia strednej Európy volali „záškodníci z východu“. „V USA nefungovala žiadna vysťahovalecká informačná kancelária. Boli vydaní na milosť a nemilosť cudzej krajine, nevedeli jazyk, nemali známosti a zamestnávateľ ich mohol pomerne ľahko využiť,“ hovorí historik Igor Harušťák.

Oproti minulosti sa konkrétna podoba dnešných zážitkov môže síce líšiť, ale princíp zostáva. „Raz sa mi stalo, že keď som ako predavačka zákazníkovi odpovedala tak, že sa mu odpoveď nepáčila, naschvál sa tváril, že mi nerozumie, hoci som viackrát vetu zopakovala. Dal mi pocítiť, že nie som domáca,“ spomína si Ivana na svoj zážitok ešte zo Spojených štátov.

Podobné príbehy bolo počuť aj pri pive U Bundeho. „Keď sa napríklad čosi stratilo na stavbe, kolegovia automaticky obviňovali nás, nových, Slovákov. Keď sa zistilo, že sme neboli na vine my, tak sa vzťahy zlepšili,“ rozpovie svoju skúsenosť z fuškárenia v Česku Marián.

„Od šťastia som ho bil päsťami“

No naša spoločnosť tieto prekážky odídených neraz nevníma a dokonca ideme niekedy ešte ďalej – kým o našincoch v zahraničí premýšľame ako o priebojných a šikovných, takých, ktorým sa stále darí, prichádzajúcich ľudí považujeme za hrozbu. Takto nejako by sa dali zhrnúť myšlienkové pochody niektorých ľudí na Slovensku, ktoré sociológovia pomenovali ako „fenomén šikovných Haniek“.

Platí pritom, že Slováci v zahraničí čelia podobným výzvam ako akýkoľvek iný človek prichádzajúci do novej krajiny. Dnes aj kedysi. „Je nepríjemné si pripustiť, že tak, ako niektorí pred pár rokmi pozerali na ľudí zo Sýrie, veľmi podobne a dokonca horšie sa pozeralo kedysi na Slovákov v Amerike,“ objasňuje sociológ Michal Vašečka.

Zážitky zo zahraničia tak boli a sú spravidla namixované dobrými aj horšími skúsenosťami. Odídení ich však možno prikrášľujú a zostávajúci si ich idealizujú. Podobne pestré to je aj s dôsledkami: kým Mariánova rodina si finančne prilepšila, rodine chýbal manžel a otec. A kým táto rodina zostala pokope, epilógy príbehov iných rodín sa neraz končia rozpadom. Dlhodobé odlúčenie totiž môže napríklad jatriť rany z minulosti. „Ak si partner prešiel nejakými traumami, môže sa stať, že práve v období odlúčenia vyplávajú tieto traumy na povrch,“ vysvetľuje psychologička Katarína Gáborová.

Ťažko to môžu niesť aj deti takýchto párov. Ján U Bundeho rozpráva, ako mu chýbal otec, keď v 90. rokoch fuškáril. „Zvykol som ho ako dvoj-trojročný denne vyčkávať na dvore a pýtať sa suseda, či už otec prišiel. A keď konečne prišiel, vraj som ho od šťastia až bil päsťami,“ spomína na svoje detstvo.

Slovensko v pohybe

Stopy badať nielen na rodinách, ale častokrát aj na komunitách v obciach. Mnohé vyľudnené obce sú odsúdené na zánik, ledva sa tam ešte uživia malé potraviny či krčma, o kultúrnom vyžití ani nehovoriac.

Trend pritom opäť nadväzuje na minulosť, Spiš i celý východ Slovenska sú toho dôkazom. „Začiatkom 20. storočia bol odchod do USA takou samozrejmosťou, že na východnom Slovensku boli prípady, keď sa dokonca vyprázdňovali celé dediny. To bolo fenomenálne, nestávalo sa to ani v Írsku,“ dopĺňa Vašečka.

Občas tak vzala nohy na plecia celá dedina, no veľmi často sa to stávalo len v prípade mužov, čo so sebou prinieslo iné problémy. „Výsledkom hromadných odchodov spravidla mladých mužov bolo, že v mnohých obciach chýbali pracovné sily a potom ich miestni museli najímať v iných župách,“ píše historička Zuzana Kollárová o spišskej emigrácii v minulosti.

Dnešný trend úbytku obyvateľov je však markantnejší. „V minulosti to väčšinou bolo na lokálnej úrovni. No teraz sa nachádzame v situácii, keď sa nám vyľudňujú v podstate celé regióny,“ hovorí humánny geograf Ladislav Novotný. To v praxi znamená, že ak žijeme vo vyľudnenej obci, nielen, že sme odkázaní na to, odviezť sa autom do najbližšieho mesta, lebo v obci chýbajú základné služby aj spoje. Častokrát sa tie služby kradmo vytrácajú aj z mesta.

Na úrovni štátu zase čelíme odlivu mozgov, chýbajúcej pracovnej sile v profesiách, ktoré miestni robiť nechcú, nedostatku učiteľov a lekárov – a dalo by sa pokračovať. Život v cudzine sa so všetkými žiarivými aj tienistými stránkami jednoznačne zapíše do identít tých, ktorí odišli, tých, ktorí zostali, do obcí a regiónov i do trhu práce.

Je po „vešeľu“ a ženíchova sestra Ivana sa čoskoro znova poberie so synom a manželom do Kanady. Mariána Jánoša už manželka a syn vyčkávať nemusia, a Jánov otec tiež zostáva vo Vlachoch. Paradoxne teraz on čakáva svojho syna, keďže ten sa za prácou odsťahoval do Bratislavy.

V Spišských Vlachoch akoby sa zrkadlila tvár Slovenska, ktorá bola, je a aj čoraz viac bude tvárou pohybu.

Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.

Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Jaroslav Haščák.

Informovala o tom špeciálna prokuratúra.


TASR

Útočníkov obvinili z dvoch prečinov.


Spadnutý most. Za zrútenie podpornej konštrukcie je podľa prokuratúry vinná nemecká statička.

Prokurátor sa odvolal, rozhodne krajský súd.


SITA a 1 ďalší
Ilustračné foto

Nasadené budú motorizované aj pešie hliadky.


TASR

Sportnet

Konstantin Koľcov.

Bol dlhoročným bieloruským reprezentantom.


Oh my Hockey
Momentka zo zápasu Washington - Calgary.

Jeff Skinner strelil siedmy hetrik v kariére.


Oh my Hockey
Kevin Fiala sa raduje z gólu v predĺžení.

Podľa najskúsenejšieho z nich sú debaty zbytočné, lebo súčasný formát funguje.


Oh my Hockey
Anthony Edwards pri smeči.

D'Angelo Russell vyrovnal klubový rekord Lakers v počte trojok.


a 1 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu