Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Znie to pekne, že som odišla písať knihu do Španielska, no je za tým veľa ťažkých rozhodnutí
Rožňavské námestie je plné farebných historických budov. Pri jednej z nich stoja staršie ženy, ktoré ponúkajú brožúrku s názvom „Návod na lepší život“. Pri otázke, či sa lepší život nachádza v Rožňave, sa zasmejú. „Kto hľadá, nájde,“ odpovedajú tajomne. „Napríklad na úrade práce,“ uvádzajú na pravú mieru.
Rožňava bola v minulosti významným baníckym mestom v regióne Gemer, ktorý dnes patrí medzi jeden z najmenej rozvinutých regiónov Slovenska s vyššou nezamestnanosťou než je priemer krajiny.
Do Rožňavy cestujeme za Petrou Nagyovou. Petra je autorkou knihy Margaréta biela, ktorú napísala v zahraničí. Aj vďaka tejto skúsenosti sa dnes živí konzultáciami a písaním textov.
Námestie v Rožňave (zdroj: Sofia Martinková/Svet medzi riadkami)„Veď aj ja som už na odchode“
Petra opustila Rožňavu hneď po strednej škole. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu v Trnave, kde žila takmer 14 rokov. Po štúdiu pracovala niekoľko rokov v novinách. „V Rožňave sa v tom čase žilo ťažko, mladí nemali toľko príležitostí pre rozvoj,“ hovorí.
Rožňavu s Trnavou nemožno ani porovnávať. Rožňava je malé mestečko v kotline obklopené kopcami, ľudia sa v nej navzájom poznajú a máločo im unikne. A skutočne, pri prechádzke mestom si človek všimne familiárnosť obyvateľov. Niektoré predavačky stoja pred obchodmi a pozorujú ulicu, prehodia pár slov so známymi.
Pred obchodom so šijacími potrebami stojí na prvý pohľad rázna žena s priamym pohľadom.
Pri otázke, či pozná ľudí, ktorí odišli do zahraničia, sa zatvári, akoby neverila, či dobre počuje. „Samozrejme, že poznám. Veď už aj ja som na odchode,“ hovorí. Prečo však niektorí Rožňavčania odchádzajú? „Prosím vás, veď ste na východe, v hladovej doline,“ trpko sa zasmeje.
Podobne ako Petra, ktorej príbeh sme si prišli vypočuť, aj predavačkina dcéra ukončila vysokú školu v Trnave a napokon tam zostala pracovať.
Ako teda vnímajú Rožňavu mladí? Odpoveď možno nájdeme u dievčaťa, ktoré sa opiera o vchod obchodu so športovými potrebami. „Nezostávajú tu, chcú ísť preč. Je to tu o ničom,“ konštatuje a vyfúkne dym z elektronickej cigarety.
Pri rozprávaní o svojich plánoch do budúcnosti vyzerá, že už je rozhodnutá. „Pôjdem na výšku. Chystám sa na medicínu,“ usmeje sa hanblivo.
Návrat späť do Rožňavy by starostlivo zvažovala. Všetci jej kamaráti a kamarátky chcú odísť. „Pokiaľ neskončia v armáde v kasárňach, tak všetci idú preč. Ja som tiež predtým rozmýšľala, že pôjdem za vojačku. Je to tu veľmi rozšírené.“
O tom, ako je na tom Rožňava, sme sa rozprávali aj s Petrou. Vysvetľuje, že mesto netreba vnímať až tak negatívne. „Sú tu ľudia, ktorí podnikajú a vedú svoje malé biznisy. Určite tu všetci neživoríme,“ pripomína.
V Amerike v kuchyni s veteránom a bývalým väzňom
S Petrou sa stretávame v kaviarni Kultúrneho centra Kláštor, ktorá sa nachádza v historickej budove starého františkánskeho kláštora. Rožňava za jeho záchranu vďačí skupine aktivistov. Na stene jednej z miestností vidieť pôvodnú maľbu Poslednej večere. Stropy kláštora zase tvoria tradičné klenby. Tu Petra začína rozprávať svoj migračný príbeh.
Už v poslednom ročníku vysokej školy si vyskúšala život v zahraničí – odišla na dva mesiace do Ameriky v rámci programu Work and Travel. Prvé momenty však boli dosť mätúce. Keď v New Yorku vystúpila s červeným kufrom na autobusovej zastávke, na rozdiel od ostatných študentov ju tam nikto nečakal.
Zastávka na rožňavskej autobusovej stanici (zdroj: Sofia Martinková / Svet medzi riadkami)„Asi po polhodine sa objavil veľký muž, ktorý mi oznámil, že motel, v ktorom som mala bývať, pred týždňom vyhorel. Zobral ma do jednej americkej rodiny, kde som prvé týždne bývala sama. Nerozumela som domácim, ktorí sa ma pýtali zvláštne otázky, či je na Slovensku vojna alebo či máme doma práčku,“ spomína si Petra, ktorá mala v Amerike tri zamestnania na rôzne úväzky.
S úsmevom rozpráva o svojej prvej práci na výletnej lodi. „Pracovala som v kuchyni v mužskom kolektíve. Jeden kolega bol bývalý väzeň, ďalší vojenský veterán, dvaja kolegovia mali mentálny hendikep a jeden bol dokonca nepočujúci. Bol to vôbec môj prvý kontakt s cudzou kultúrou a diverzitou na pracovisku,“ spomína si Petra.
Pochody smrti a paralely
Po rokoch v Trnave sa Petra presťahovala na čas do Bratislavy. Vďaka novinárčine sa zoznámila s Helenou Weinwurmovou, ktorá ako mladé dievča prežila koncentračný tábor Auschwitz - Birkenau. Napokon sa spolu priatelili 13 rokov.
„Helena mi bola ako stará mama. Potom, čo zomrela, mi jej syn Peter navrhol, aby som napísala o jej príbehu knihu. Poznala som ho takmer naspamäť,“ hovorí Petra.
Aj vďaka tejto ponuke sa otvorila otázka, či zostane v Bratislave alebo vycestuje za hranice. „Bolo to náročné rozhodnutie. Mala som dobrú prácu, ale zhon hlavného mesta ma viac nenapĺňal. Chcela som žiť inak,“ vysvetľuje.
Helena Weinwurmová, o ktorej Petra napísala knihu (zdroj: Slovart)Nakoniec sa rozhodla odísť do Španielska. Bolo to v čase utečeneckej krízy v Európe, kedy bola časť slovenskej spoločnosti naladená proti utečencom.
„Keď som v médiách videla fotografie ľudí, ktorí kráčajú diaľnicou z Budapešti do Viedne, niečím mi to pripomínalo históriu. Spomenula som si, ako mi raz Helena rozprávala o pochode smrti. Zmocnil sa ma pocit, že keď tu všetci ochorieme nenávisťou, bude v tejto krajine veľmi dusno.“ Napokon si zbalila to najdôležitejšie, dala výpoveď v práci a odišla do Andalúzie.
„Možno to znie pekne, že som odišla písať knihu do Španielska, no za touto životnou skúsenosťou je veľa ťažkých rozhodnutí a strát,“ objasňuje Petra. Odchody z Gemera vnímala vždy intenzívne. Najmä, keď už bola staršia. „Nikdy som netušila, kedy vidím poslednýkrát svojich starých rodičov,“ hovorí.
Vďaka písaniu svojej knihy viac pochopila aj migračnú skúsenosť vo svojej rodine a ľudí v regióne. „Stará mama sa ma raz opýtala, odkiaľ beriem toľko energie na cestovanie. Nechápala som, prečo mi kladie takú otázku. Až potom som prišla na to, že pôvodne nebola z Gemera,“ rozpráva Petra.
Flamengo pod oknom vs. slovenská realita
Keď odchádzala do Španielska, poznala iba základy španielčiny. Cudzí jazyk sa naučila aj vďaka deťom, ktoré popri písaní knihy učila angličtinu. „Päťročná Valeria mi raz v triede povedala, že sa odo mňa nebude učiť, pokiaľ sa nenaučím po španielsky,“ smeje sa.
Petra sa presťahovala do Andalúzie, ktorú nakrátko navštívila už pred svojim odchodom. Neskôr zistila, že juh Španielska si radi vyberajú mnohí autori práve pre podnetné exotické prostredie.
„Napriek tomu som si musela zvykať na bezoblačnú oblohu, stále prítomný slnečný svit a neskoré stmievanie. Život blízko oceána na vás značne pôsobí. Veľakrát z ulice znelo flamengo, častokrát som sa cítila ako vo filme,“ rozpráva.
Rozdiely medzi Slovenskom a Španielskom nachádza ľahko. „Keď si človek kupuje zeleninu alebo kávu, predávajúci ho bežne osloví prívlastkami ako zlatíčko alebo miláčik.“ Ľudia sú zvyknutí spoločne zdieľať kávu, dobré jedlo a baviť sa do neskorej noci. „V malých slovenských mestách je na uliciach často prázdno. Mám pocit, akoby boli ľudia doma zakliesnení pred televízorom,“ hovorí.
Návrat do Rožňavy
Po vypuknutí koronakrízy a tvrdom španielskom lockdowne sa Petra ocitla na Gemeri. „Návrat domov bol zaujímavý, pretože som tu intenzívne nežila 20 rokov. Je to dosť dlhý čas, za ktorý sa zmenilo mesto i ľudia v ňom.“
Z Rožňavy podľa Petry pochádza veľa talentovaných ľudí. Príkladom je kultúrne centrum a kaviareň v starom františkánskom kláštore, ktoré vybrala ako miesto nášho rozhovoru. „To, že sa tento projekt podaril, je pre mňa dôkazom toho, že mesto má potenciál,“ hovorí.
Pri počúvaní človeka, ktorý toľko cestuje, sa núka otázka, kde sa cítí doma. „Dnes môžem povedať, že v Rožňave i v mojich obľúbených španielskych mestách. Vlastne kdekoľvek, kde som v spoločnosti inšpiratívnych a príjemných ľudí,“ reaguje.
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Beata
Balogová
