Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Petra Melikantová strávila roky na misiách v Kambodži a Lesothe. Keď prišla domov a počula nejaké dieťa rozprávať o MP4, nechápala, o čo ide. Rovnako nerozumela kamarátkam, ktoré riešili, aký krém proti vráskam si kúpiť. „Pochopila som, prečo ľudia, ktorí na misiách strávia celé roky, hovoria, že ich plné chladničky deprimujú,“ rozpráva Petra, ktorá dnes v neziskovej organizácii Človek v ohrození vedie program komunitnej práce.
Vyzerá to tak, akoby všetky cesty viedli do Spišských Vlách. Nápad zozbierať migračné príbehy našincov totiž vznikol v miestnej krčme, kde sme si v jeden večer náhodou vypočuli príbeh muža, ktorý veľkú časť života cestoval do zahraničia za prácou.
A ani nevieme ako, opäť sa nachádzame pri spišskovlašskej krčme. Počuť tu miestnych štamgastov, ako pri cigarete a pive rozoberajú počasie. Z času na čas okolo prefrčí auto alebo autobus.
Do Vlách sme sa prišli porozprávať s Petrou Melikantovou, s ktorou sme sa pôvodne mali stretnúť v Košiciach. Netušili sme, že býva v malom mestečku vzdialenom 55 kilometrov od metropoly východu.
Mesto o veľkosti dediny
Vlachy majú okolo 3 300 obyvateľov, čo je menej ako niektoré slovenské dediny. Aj sama Petra sa smeje, že pochádza zo Smižian – najväčšej a najľudnatejšej obce na Slovensku – a presťahovala sa do Vlách, ktoré sú aj napriek skromnejšiemu počtu obyvateľov mestom. Niekoľkokrát ich nechtiac nazvala dedinou, no domáci ju vždy rázne opravili.
Od vlakovej stanice až po Petrin dom kráčame pešo pol hodinu. Mesto obklopujú hory a zeleň. Cestu lemujú rady stromov a v centre je niekoľko parkov. Míňame zelovoc, pekáreň, mäsiarstvo, kvetinárstvo a žiarivý nápis TEXTIL-OBUV na viacerých obchodíkoch.
Petra s rodinou býva na ulici s radovou výstavbou. Takej, kde ostatným vidíte do záhrady. A keď vám náhodou bude chýbať mlieko či hladká múka do koláča, zaklopete susede.
Nám múka ani mlieko nechýba, no klopeme na veľkú drevenú bránu. Zaznie hlasný štekot psa, prejdeme cez dlhánsku záhradu dovnútra domu. A tu sa začína Petrino rozprávanie.
Petra v Londýne, kde sa venovala aj "direct dialog fundraisingu" (zdroj: Z archívu Petry Melikantovej)Briti si mysleli, že žijeme v strašnej chudobe
„Moja kamarátka šla hneď po vstupe do EÚ v roku 2004 do mesta Daventry na východe stredného Anglicka pracovať ako au pair. Akurát som bola na vysokej škole a chcela som si popri štúdiu privyrobiť. A tak som cez letné prázdniny šla za ňou,“ hovorí Petra o svojej prvej skúsenosti v cudzine.
Keďže roaming bol drahý a sociálne siete nefungovali tak ako dnes, mali s mamkou dohodu – keď ju Petra prezvonila dvakrát, znamenalo to, že je všetko v poriadku.
Zo začiatku opravovala chybné mobilné telefóny. Neskôr si našla aj druhú prácu ako upratovačka a barmanka v hoteli.
„Dve manuálne práce ma vyčerpávali, no do Daventry som neprišla zabávať sa, ale zarobiť si. Z výplaty som fungovala zvyšok školského roka a ešte som si aj počas výpredajov nakúpila značkové veci pre celú rodinu. Pri kurze 1 libra = 60 slovenských korún, som mala najviac peňazí za celý môj život.“
Prácu s mobilmi časom nechala a začala pracovať len v hoteli. Nielen v lete, ale aj cez zimné prázdniny či počas dlhšieho voľna. Skúšky ukončovala v predtermínoch, aby stihla odletieť čím skôr. Takto si zdokonalila angličtinu a po čase si zvykla aj na britskú mentalitu. Niektoré ich predsudky o nás ju však vedeli prekvapiť.
„Mysleli si, že žijeme v strašnej chudobe. Pýtali sa ma, či máme doma chladničku a či nám tečie teplá voda. Mali o nás hroznú predstavu, pritom nám teplá voda tečie bez problémov, to oni majú dva kohútiky zvlášť,“ smeje sa Petra.
Ľudí musela „ukecať“
Do hotela sa vracala ďalšie dva roky, kým ju kamarátka nenahovorila, aby sa vykašľala na prácu upratovačky a odišla s ňou do Londýna hľadať si prácu. Dostali sa ku „direct dialog fundraisingu“.
Čo znamená, že Petra na ulici zastavovala okoloidúcich a snažila sa ich presvedčiť, aby prispeli na charitu aspoň sedem libier mesačne. „Najhoršie to bývalo na hlavných uliciach preplnených ľuďmi, ktorí okolo vás krúžili z každej strany.“
Veľakrát si vypočula nadávky a že je charitatívny zlodej. Našťastie niektorým nerozumela. Jedna moslimka z jej tímu počas Ramadánu na ulici skoro omdlela. Ďalší člen z Južnej Afriky si zase okrem kontraktov dohodol aj tri rande na jeden večer.
Deti v Kambodži sa chceli učiť
Zrejme aj vďaka tejto skúsenosti začala po návrate na Slovensko robiť office manažérku pre organizáciu Amnesty International. A potom jej prišiel mail z Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorý ju nasmeroval na novú životnú dráhu. Hľadali ľudí na misiu do Kambodže.
„Bola som projektovou manažérkou, ktorá mala pod palcom chod projektu dvoch detských domovov pre HIV pozitívne deti. Za Slovensko sme boli dvaja – ja som zastupovala sociálnu oblasť a udržanie nastaveného projektu a lekár zdravotnícku oblasť. Hneď ako sme v Kambodži vystúpili, ma oblial lepkavý teplý vzduch, no cítila som, že tam patrím.“
Komunikovala s úradmi aj so školami, kam deti chodievali najradšej. Mali výučbu doobeda, poobede i večer. Vzdelávanie pre deti v Kambodži znamená nádej na lepší život, než majú ich príbuzní.
Niektorí rodičia sa k svojim potomkom nepriznávali. Chceli, aby sa dostali do detského domova, a tak mohli chodiť na súkromnú školu, čo je pre ne najlepšia možnosť, preto Petra musela dôkladne overovať situáciu každého dieťaťa.
Namiesto šiestich mesiacov, strávila v Kambodži tri roky. Prvý polrok v hlavnom meste Phom Pénh a potom v Sihanoukville. Po návrate domov si dokončila doktorandské štúdium a po ňom odišla na ďalšiu misiu – tentoraz do afrického štátu Lesotho, kde počas jedného roka robila to isté čo v Ázii.
„Keď som odchádzala z Lesotha, mala som 29 rokov a povedala som si, že je čas usadiť sa. No s niektorými z detí som v kontakte. Pár z nich už má vlastné deti a čo ma teší najviac, sú HIV negatívne – aj napriek tomu, že rodičia boli pozitívni. To je pre mňa dôkaz, že liečba bola nastavená správne. Bohužiaľ, niektoré aj napriek liečbe chorobu neprežili.“
Letecký pohľad na Spišské Vlachy (zdroj: Slavomír Legát)Slovenský kultúrny šok
Keď prišla domov a počula nejaké dieťa rozprávať o MP4, vôbec nechápala, o čo ide. Nerozumela ani kamarátkam, ktoré riešili, aký krém proti vráskam si kúpiť, či ľuďom v supermarketoch rozhodujúcim sa medzi prosciuttom alebo pražskou šunkou.
„Pochopila som, prečo ľudia, ktorí na misiách strávia celé roky, hovoria, že ich plné chladničky deprimujú. Ale opakovala som si, že už som v inej realite, a preto je úplne normálne riešiť iné veci. Častokrát som však mala pocit, že sa ľudia so mnou nechcú rozprávať, akoby sa cítili súdení. Lebo ja som tá, čo prišla z Afriky, takže ich problémy budem hodnotiť alebo nazývať banalitami.“
Po čase sa adaptovala. „A z času na čas riešim krém na vrásky, veď aj ja starnem. Jediné, cez čo sa neviem preniesť, sú hlúpe rasistické vtipy a poznámky.“
Na Slovensku sa často stretáva s tým, že ľudia vnímajú Afriku stereotypne, ako jednu veľkú chudobnú krajinu, kde majú všetky deti nafúknuté brušká od hladu. Keď im rozpráva o tom, ako ekologicky a inovatívne žijú napríklad v jej južných častiach, sú prekvapení.
Ak sa nič nezmení, odídeme
Doma sa zamestnala v neziskovej organizácii Človek v ohrození, kde začínala ako terénny a sociálny pracovník v rómskych osadách. V niektorých veciach našla podobnosti s africkými chudobnými štvrťami, no iné jej prišli odlišné.
„Deti v Kambodži sa chceli vzdelávať, pretože vedeli, že to môže byť ich záchrana z chudoby. U našich Rómov to nevidím. Tu sa ale natíska otázka – prečo to nevidia ako záchranu aj oni? Pravdepodobne preto, že ani to vzdelanie im neprináša istotu lepšieho života.“
Popri práci v mimovládke vyučuje misijnú a charitatívnu činnosť na Vysokej škole Sv. Alžbety. Na hodinách sa snaží búrať stereotypy a neukazovať len vychudnuté deti, ale aj reálny vyspelý svet.
S manželom a dvoma deťmi žijú v Spišských Vlachoch. Sú spokojní, aj keď súhlasia s výrokom sociológa Michala Vašečku – na Slovensku sa dobre býva, ale zle žije. Je podľa nich monotónne a rigidné, bez otvorenosti voči inakosti.
„Ja som odjakživa bojovníčka, no niekedy mi naozaj dochádzajú sily. Neviem, ako tu s vecami pohnúť – či už ide o sexuálnu orientáciu alebo Rómov. Veď sa pozrite von oknom, všetci sú rovnakí, lebo iných nechceme. Pokiaľ sa veci nezmenia k lepšiemu a tolerantnejšiemu, znova odídeme. Najmä kvôli deťom. Chceme, aby žili s vedomím, že svet je rozmanitý a žijú na ňom rôzni ľudia, ktorí sú v tej svojej rozmanitosti krásni a zaujímaví. Uvažujeme nad Kanadou.“
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Autor: Lucia Matejová
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
