Z Turecka sa vrátili slovenskí záchranári a hasiči. Pomáhali v prvých dňoch po katastrofickom zemetrasení vyťahovať ľudí z trosiek. Šanca, že niekto ešte v troskách prežil v zlom počasí a po dňoch bez vody, je mizivá. Záchranári hovoria o veľkom nebezpečenstve, ktoré tam zažili, aj o napätí, ktoré v krajine stúpa.
IGOR ŽIAK hovorí o situácii v Turecku po zemetrasení, o tom, ako ju jeho tím prežíval po psychickej stránke, aj tom, či si na Slovensku vážia záchranárov.
Igor Žiak
- šéf záchranárskeho modulu, ktorý tvorilo desať príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a päť príslušníkov Horskej záchrannej služby.
Podarilo sa vám už oddýchnuť? Už ste sa vyspali?
Ani nie, ale je to oveľa lepšie ako nespať v Turecku.
Ako to vyzeralo, keď ste do Turecka prišli? Musel tam byť obrovský chaos.
Bol. Pociťovali sme ho v meste, v ktorom sme zasahovali. Pristávali sme na najbližšom medzinárodnom letisku Adany, odtiaľ bol transport vrtuľníkom a nákladnými autami spolu s materiálnom, technickým zabezpečením. Katastrofu sme vnímali až v Hatayi po príchode do mesta.
Ako sa rozhodovalo, kde budete zasahovať? Ako sa zásahy zosúlaďovali?
Koordinácia prebiehala štandardne podľa smerníc civilnej ochrany Európskej únie alebo UN. Na letisku v Adane sme prišli na recepciu pre záchranárske tímy, kde nám miestne autority pridelili lokalitu nášho nasadenia.
Koľko ľudí sa vám podarilo zachrániť?
