„Všade sme chodili so zaviazanými očami. Dostal som sa do Leopoldova, na starý mlyn, pýtali sa, že či viem, kde som. Čo ja môžem vedieť, kde som, keď nás viezli so zaviazanými očami. V cele som bol sám, bola taká široká, že som roztiahol ruky a dotýkal sa stien. Keď bolo vyšetrovanie a ľudia kričali a boli bití, púšťali na chodbe veľmi hlasne z platní muziku. Každý deň, keď sa vyšetrovalo, Janka Guzová letela. A potom som počul, ako človeka na deke vliekli v noci, buchotalo to, dovliekli ho po zemi a ako vrece zemiakov buchli na celu a tým to zhaslo. Všetko sa mi zosypalo, bol som presvedčený, že toto je len nedorozumenie, toto nemôže takto byť, však predsa ja som v živote nikomu neublížil. Potom prišla deprivácia, človek už nevie, kde je, že existuje svet a je ako v studni, sám a sám. Ako žiť s takým životom?“
Autentické svedectvo patrí jednému z tisícok ľudí, ktorí sa po komunistickom puči vo februári 1948 ocitli za mrežami. Antona Srholca, budúceho známeho kňaza a humanistu, zatkli ako mladíka. Spis z jeho väznenia sa dnes nachádza v Archíve Zboru väzenskej a justičnej stráže (AZVJS) v Leopoldove.
Na regáloch tu ležia stovky škatúľ naplnených starými spismi, dokladajú utrpenie množstva ľudí, ktorých jediným previnením bolo, že nesúhlasili s vládou jedinej strany, s komunistickým režimom nastoleným pred 75 rokmi. V mene "krajších zajtrajškov" ich týrali, aby sa priznali k vymyslených zločinom.
Leopoldovská väznica mala povesť najhoršej československej väznice.
Srholec tu strávil vo vyšetrovacej väzbe dlhé týždne, zatiaľ čo počas týrania na chodbe naplno hrali ľudovky.
