Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
„Najradšej by som mal všetkých päť vnukov pokope, no to sa nám zatiaľ darí len na Vianoce a Veľkú noc,“ hovorí Ladislav Luppa z Lučenca. Jeho starší syn žije s rodinou v Taliansku.
„Mrzí nás, že sme so starším synom a jeho rodinou tak málo. Máme však dohodu – každý utorok si voláme minimálne hodinku. Niekedy sa len tak pozeráme, ako sa naši vnuci hrajú. No ale poviem vám, sú to riadni beťári, ešte aj cez Skype ich stále musíme napomínať,“ smeje sa Ladislav.
S manželkou majú dvoch synov. Starší Ladislav už počas vysokej školy odišiel robiť do hotela v Taliansku. Mladší Ján pracoval rok a pol vo Viedni a neskôr tri roky v Londýne. Tam si zarobil a vrátil sa do rodného Lučenca.
Obaja synovia boli nadaní športovci, hrávali basketbal v dorasteneckej lige. Ladislav neskôr vynikal aj v hode oštepom a kriketkou.
„Hneď po skončení gymnázia mu riaditeľka ponúkla miesto učiteľa telesnej výchovy u nich na škole. Plat bol však veľmi nízky, takže ponuku odmietol. Rozhodol sa externe študovať pedagogiku na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. A aby si popri štúdiu privyrobil, odišiel na taliansku farmu zbierať jablká,“ rozpráva pán Ladislav.
Rodinná fotografia Luppovcov so starými rodičmi. (zdroj: Z archívu Ladislava Luppu)Zber jabĺk aj umývanie riadov
Ladislav si myslel, že syn si na zbere zarobí a hneď sa vráti naspäť. A možno aj tú ponuku učiť nakoniec príjme, no on si medzičasom našiel ďalšiu prácu – v rodinnom podniku začal umývať riady a pomáhať im so všetkým, čo bolo treba. Majitelia mu nakoniec pomohli nájsť miesto v päťhviezdičkovom hoteli v prímorskom meste Positano, ktoré je vychýrenou dovolenkovou destináciou.
„Keď sme ho s manželkou boli pozrieť, tak nám Lacko vybavil obed za lacnejšie. Smiali sme sa, že inak by sme tam nechali všetky naše úspory, celý hotel sa totiž blyšťal luxusom.“
Na Slovensko to staršieho syna už neťahalo. Keď zistil, o koľko lepšie si môže zarobiť za hranicami, možnosť byť učiteľom úplne zavrhol. Domov cestoval len cez sviatky a počas skúškového obdobia.
„Neraz išiel na skúšky tak, že hneď po pracovnej zmene cestoval do Bystrice. Celú noc šoféroval, prišiel na skúšky, spravil ich a hneď šiel naspäť. Niekedy sa nestihol zastaviť ani doma, tak sa ponáhľal. Ani vám neviem opísať, ako sme sa o neho báli, celú noc sme nespali, len sme čakali, kedy sa nám ozve, že je všetko v poriadku. Je to poriadna diaľka a nikdy neviete, čo sa cestou môže stať, hlavne, keď je človek unavený. Taký strach neželám zažiť žiadnemu rodičovi.“
Slovensko – krajina, ktorá má migráciu vo svojej DNA Čítajte Vnuci hovoria po nemecky aj slovensky
Ladislav úspešne skončil vysokú školu a zamestnal sa v ďalšom hoteli, tento raz v Južnom Tirolsku. Tam sa spoznal aj so súčasnou manželkou, s ktorou majú troch synov. Bývajú blízko Bolzana, kde sa hovorí hlavne po nemecky. Vnúčatá sa doma s rodičmi rozprávajú po slovensky a v škôlke po nemecky, takže často na starých rodičov hovoria kombináciou oboch jazykov a majú z toho ohromnú zábavu.
„Predtým sme za Lackom nechodili vôbec, nedalo sa. Ja som pracoval v mäsopriemysle a vybral som si takú ťažkú robotu na páse, pretože to bola najlepšie platená pozícia. Chcel som synom pomôcť, čo najviac a oni mi to teraz trojnásobne vracajú. Potom sme párkrát do Talianska vycestovali, no posledných sedem rokov si to nemôžeme dovoliť – manželka má vážne zdravotné problémy a ja ju opatrujem. Oni na Slovensko chodia maximálne trikrát do roka, čo je nič. Veľmi nás mrzí, že sme spolu takto málo a cez pandémiu to bolo najhoršie. Nemohli vôbec prísť, ich dedina bola uzatvorená.“
Stanislav Luppa by mal najradšej všetky vnúčatá pri sebe. (zdroj: Stanislava Luppová/Svet medzi riadkami)Mladší syn pracoval v Rakúsku aj Anglicku
Napriek tomu, že sa nevidia, sa zo syna tešia. Sú radi, že sa mu darí, akurát by uvítali častejšie návštevy. Zhodli sa však na tom, že prítomnosť druhého syna s rodinou v tom istom meste celú situáciu zlepšuje. Nechceli by mať obe deti vo svete.
„Mladší Janko nechcel ísť na univerzitu. Skončil Strednú poľnohospodársku školu v Lučenci. Hneď potom odišiel na rok a pol do Viedne, kde roznášal letáky na takom starom aute, ktoré mu vkuse robilo problémy. Raz ho museli roztláčať aj policajti, lebo mu z výfuku strieľalo na celú ulicu,“ spomína Ladislav na zábavné príhody mladšieho syna, ktorý im z Viedne takmer každý deň volával a niekoľkokrát ich tam zobral aj na výlet.
Vo Viedni sa stretol s viacerými Rakúšanmi, ktorí Slovákov nemali radi a pravidelne mali poznámky, že odkedy sa otvorili hranice, je ich tu plná krajina. Jeho rodičov veľmi mrzelo, keď im rozprával, ako mu niekto zavrel dvere pred nosom alebo nárokom ušiel s výťahom a jeho nechal čakať na prízemí.
„Vo Viedni to časom vzdal, no chcel si zarobiť, aby si na Slovensku nemusel brať hypotéku na dom. Spoločne so súčasnou manželkou Lenkou odišli do Londýna na tri roky, robiť do fabriky s cédečkami a dévedečkami. Ťahali dvanástky šesťkrát do týždňa – od šiestej do šiestej. Len nedele mali voľné a tie celé prespali, takí boli unavení. Vôbec sme z tohto životného štýlu neboli nadšení, upokojovali nás tým, že je to len dočasné.“
Ráno nevedel, že niekam ide. O dva dni na to trhal burinu na farme v Nórsku Čítajte Spolu len na Vianoce a Veľkú noc
Ladislav s manželkou ich boli v Londýne aj pozrieť. Mladší syn im celú cestu zaplatil a zobral ich ku katedrále svätého Pavla, do Greenwichu k nultému poludníku aj na plavbu loďou po Temži.
„Lenka z tej práce začala mať zdravotné problémy a už nevládala pokračovať v takomto tempe, čo bol hlavný dôvod, prečo sa na Slovensko vrátili. Kebyže je to na Jankovi, ešte pár rokov potiahne, no my sme ho presviedčali, že už má našetrené viac než dosť, že už stačilo.“
Ján si hneď po návrate našiel dobrú prácu aj doma a s Lenkou sa usadili v Lučenci, kúsok od rodičov. Majú dvoch synov, ktorí sú so starými rodičmi niekoľkokrát do týždňa. So svojimi bratrancami v Taliansku sú v pravidelnom kontakte cez Skype a keď sa stretnú naživo, sú šťastím bez seba.
„Musím priznať, že títo z Lučenca sú menší huncúti. Keď ich chodím strážiť, tak poslúchajú na slovo. No rád by som dával pozor aj na tých z Talianska, aj keby vymýšľali hocijaké šibalstvá. Najradšej by som mal všetkých päť vnukov pokope, no to sa nám zatiaľ darí len na Vianoce a Veľkú noc.“
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Autor: Lucia Matejová
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
