Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Milan Štubňa pracoval ešte koncom 90-tych rokov pod zemou v bani. Keď banské závody zatvorili, nové zamestnanie si na Slovensku zháňal ťažšie. Odvtedy vystriedal prácu v Česku, Španielsku, Mexiku, Fínsku, Švédsku aj v Poľsku.
„Kto vás tu zamestná, keď poviete, že ste robili desať rokov v bani?“ pýta sa 60-ročný Štubňa. Už len s iróniou v hlase dnes spomína na to, že v minulosti bolo baníctvo lukratívne povolanie.
„Bývalá manželka vtedy zarobila ako sekretárka tisíc slovenských korún, ja som zarobil osemtisíc,“ opisuje.
Slovenskú vlajku si doma nezavesí
Štubňa pracoval ako baník v rokoch 1983 až 1993. Jeho ďalšia práca ho zaviedla opäť do tmavého podzemia. Tunelára robil aj na Slovensku, no rýchlo odišiel. „Kvôli platu. Vždy hovorím, že keď už sme v Európskej únii, prečo na stavbe tunela zarobím raz toľko vonku ako doma?“
S trpkosťou v hlase to ilustruje aj na príklade. Vo Švédsku alebo Fínsku často videl, ako si ľudia vyvesujú na domy národné vlajky. „Môžu byť hrdí, pretože tam aj pekne zarobia. Ja si mám akú vlajku zavesiť? Fínsku, švédsku, mexickú? Slovenskú vlajku si nikdy na dom nedám.“
V súčasnosti pracuje Štubňa v Poľsku. Keď sa pýta kolegov, ktorí kedysi robili rovnako ako on v šachte, aký majú výsluhový dôchodok, po rýchlom prepočte zlotých na eurá sa dozvedá, že je to približne 1500 eur.
„Tiež mám výsluhový dôchodok, keďže pri práci v Rudňanoch nám priznali prítomnosť uránu. Lenže ja mám 450 eur. Sme susedné krajiny a už tu vidíte rozdiel.“
Vstup do Hnilčíku na Spiši (zdroj: Lenka Haniková)Do Hnilčíka sa stále vracal
Príbeh Milana Štubňu sa môže zdať hneď v úvode pochmúrnym a tiež ako príbeh človeka, ktorý na Slovensko z rôznych dôvodov zanevrel. Nie je to však úplne tak.
So Štubňom sa rozprávame v malebnom Hnilčíku, v jeho 150-ročnej drevenici, kde kedysi vyrastal. Dnes ju svojpomocne renovuje.
Naspäť do ikonickej chalupy, kde prežil prvých šesť rokov života, sa vrátil až ako 50-tnik. Keď sa totiž rodičia rozviedli, odišiel bývať s mamou do Spišskej Novej Vsi, no za starými rodičmi, ktorých dom už zmenil na nepoznanie, chodil naďalej.
„Bol tu veget. Stará mama varila také vymoženosti ako cikošky alebo bielu kávu, ktorú podávala cez okno do záhrady,“ spomína. Starým rodičom chodil v lete ďalej pomáhať rúbať drevo a vytvoril si k chalupe vzťah.
V súčasnosti je na mieste, kde bola kedysi maštaľ, nová kuchyňa. Štubňa teraz pracuje na streche, vybudoval už takmer celé podkrovie. Ešte v minulom storočí však bolo na tomto mieste akési „stanovište“ baníkov.
„Ráno sem prišli, spočítali ich a rozdelili im robotu. Centrum bolo na Roztokoch. Elektrinu zaviedli v Hnilčíku kvôli baniam skôr ako v Spišskej Novej Vsi. Bolo tu aj kasíno. Aj teraz to nejakí mladí kúpili a dávajú to dohromady. Už tam ale bude niečo iné,“ hovorí s úsmevom.
Učiteľka na dôchodku z Krompách: Byť opatrovateľkou, na to treba poriadnu dávku odvahy Čítajte Počas pandémie prišli ľudia
S baníctvom je spojená aj potreba ťažby dreva či železa, čo znamená, že v minulosti bolo v Hnilčíku rušno. Starosta obce Ľubomír Kačír hovorí, že za čias najväčšieho baníckeho rozmachu tu žilo aj dvetisíc ľudí.
Po útlme baníctva v závere minulého storočia začali odchádzať do okolitých miest, ale aj do zahraničia. Obec má v súčasnosti 542 obyvateľov a tvoria ju zväčša dôchodcovia. Niektoré domy už úplne zanikli, iné ľudia renovujú. Pandémia však život v Hnilčíku pozmenila.
„Začali sa tu sťahovať mladé rodiny. Odhadom ich prišlo od začiatku pandémie desať,“ vysvetľuje Kačír. Ľudia v Hnilčíku zháňajú pozemky, chcú sa tu rekreovať, ale aj budovať.
Štubňa by chcel takisto po renovácii chalupu neskôr prenajímať alebo predať. Zaujíma to najmä ľudí, ktorí môžu pracovať z domu. Do Hnilčíka by ste sa totiž za prácou sťahovali len ťažko. Je jej málo.
„Ľudia pracujú najmä pri ťažbe v lese a niektorí podnikajú. Majú reštauráciu či motorest. Všetci ostatní dochádzajú za prácou inde,“ hovorí starosta Kačír.
Psst, sme krajinou migrantov Čítajte Kým pracoval v bani, zarábal slušne
Ak chceme pochopiť, prečo Štubňa zo Slovenska odišiel, musíme sa ešte na chvíľu vrátiť úplne na začiatok. Štubňa sa vyučil za banského zámočníka, ale nikdy to nerobil. „Mama bola rozvedená, potreboval som peniaze. Tak som nastúpil ako radový baník v Rudňanoch.“
Do bane dochádzal každý deň zo Spišskej Novej Vsi. V 80. rokoch, kedy Štubňa do prvej práce nastupoval, tam ešte pracovalo množstvo ľudí. Aj samotný Hnilčík je banícka obec s 300-ročnou tradíciou.
V začiatkoch 90. rokov minulého storočia, keď z bane odchádzal, už podľa jeho slov neboli na nič peniaze a aj platy išli dole. „Potom som začal kadečo skúšať, aj podnikať. Ale nebralo to konca,“ hovorí s trpkým úsmevom. Nakoniec bol istý čas bez peňazí.
„Ešte kým som pracoval v bani, zarábal som slušne,“ spomína.
Závod v Rudňanoch už v súčasnosti neexistuje a po výrobe ortuti ostala trpká pachuť v podobe odkaliska, kde sa vypúšťali ťažké kovy. Areál je síce strážený a občas tam narazíte na ľudí, ale pôsobí to skôr už ako skanzen bývalej baníckej činnosti zapísaný do štátneho registra environmentálnych záťaží.
Do zahraničia odišiel po rozvode
Po zatvorení závodu v Rudňanoch viedla prvá Štubňova cesta mimo Slovenska do Ostravy a neskôr do Prahy. V tom čase bol už rozvedený a mal dve deti, ktoré za ním neskôr cestovali aj do zahraničia.
Keď sa rozvádzal, dcéra mala 16 a syn 12 rokov. „Nechápali to úplne, ale vysvetľoval som im, že je to kvôli práci.“
V deň rozvodu odišiel na chalupu do Hnilčíka, kde to podľa jeho slov vyzeralo katastrofálne. „Bola tu len latrína. Šok pre chlapca z mesta. Ale bol som rád, lebo som bol rozvedený.“
Odchod zo Slovenska napokon sprevádzalo viacero motivácií. Chcel si zarobiť na obnovu starého domu, no zahraničie ho jednoducho lákalo. „Rád počúvam hudbu, chcel som vidieť Západ a to, ako to tam funguje.“
S deťmi sa nevidí často, ale práca v zahraničí ich vzťah úplne neodcudzila. Dcéra bola v lete za ním na desať dní.
Po práci v susedných Čechách Štubňove kroky smerovali do Španielska, kde napokon odišli dve partie chlapov, s ktorými pracoval v Prahe.
Po španielsky nevedel nič, len jedno slovo – „sakarkorčo“, teda vývrtka. „Vzhľadom na to, že pijem víno, tak to bol základ,“ smeje sa. Najprv sa tam dorozumievali len gestami, no po španielsky sa naučil rýchlo. „Rád sa rozprávam so ženami, tak najmä kvôli nim,“ hovorí.
Písal sa rok 2007, Štubňa bol rozvedený už päť rokov.
Dnes si v Hnilčíku mnohí kupujú staré domy či chaty v okolí. (zdroj: Lenka Haniková)Stále mal identitu cudzinca
Finančná kríza, ktorá o dva roky na to zasiahla nielen Európu, pozastavila aj výstavbu tunelov. V Španielsku už pre Štubňu nebola práca. „Šéf mi povedal, že buď pôjdem na podporu, alebo do Mexika, ale že si mám kúpiť pištoľ, lebo je to tam nebezpečné,“ hovorí so smiechom.
Zo Španielska sa mu ale úplne odchádzať nechcelo. Práca mu vyhovovala, aj keď mu zamestnávateľ často dával najavo, že je cudzinec. Dialo sa to tak všade.
„Môžete s nimi chodiť na pivo, byť kamaráti, pomôžu vám. Ale keď sa niečo stalo v robote a na vine bol Slovák alebo Čech, bolo zle. Vždy ste cudzincom, na to ste si museli dávať pozor. Veľa ľudí aj takto prepustili. Stačilo, že im niekto nebol sympatický,“ opisuje.
Na dôchodok chce ísť do Mexika
Do Mexika už išiel s dobrou znalosťou španielčiny a stretol tam aj súčasnú manželku, ktorá pochádza z turistického mesta Mazatlan s približne pol milióna obyvateľmi. Manželka prišla so Štubňom pred siedmimi rokmi na Slovensko a v súčasnosti učí na súkromnej škole v Spišskej Novej Vsi angličtinu a španielčinu.
Už teraz má však Štubňa jasné, že na Slovensku na dôchodku zostať nechce. Keď zrekonštruuje dom, odídu s manželkou do Mexika.
Život je tam podľa neho jednoduchší, je tam lacnejšie a teplejšie. Aj miestni ľudia mu viac vyhovujú. Sú vysmiati a uvoľnení. „Nie sú ešte skazení konzumným životom ako tu, kde sa každý za niečím pachtí,“ hovorí.
„V Mexiku som aj veľmi schudol, jedol som tam veľa zeleniny. Majú tam aj perfektnú hovädzinu. Už som ovládal miestny jazyk, bavilo ma napríklad chodiť na trh rozprávať sa s domácimi.“
Krásny kraj, smutná politika
Oprave domu v Hnilčíku sa venuje už sedem rokov a za ten čas už vystriedal prácu vo Švédsku a vo Fínsku, kde chodil na „dvojtýždňovky“.
Niekedy práca na tuneli trvá rok, polrok, niekedy dva roky. „V Žiline sa robí desať rokov,“ hovorí so smiechom.
Keď však prišla vojna s Ruskom a do škandinávskych krajín sa prestala dodávať technológia, skončil s prácou aj Štubňa. Chvíľu pracoval v Žiline a od apríla tohto roka chodí na týždňovky do Poľska.
Na otázku, či mu v minulosti niečo v zahraničí z rodnej krajiny chýbalo, odpovedá kategorické nie. Po chvíľke premýšľania však predsa len zaváha a hovorí o klíme či vôni pokosenej trávy. „Je tu krásny kraj,“ rozhliada sa po okolitých zalesnených kopcoch, ktoré obklopujú Hnilčík z každej strany.
„Nie sú tu ani obrovské povodne, nežerú nás kobylky. Všetko by bolo fajn, len politika je tu smutná,“ nahlas premýšľa. Mnoho ľudí sa tak aj napriek „stavebnému boomu“ do Hnilčíka vracať nechce.
„Napríklad moja dcéra. Pýta sa, čo tu bude robiť. V Británii je šťastná a spokojná.“
Slovensko – krajina, ktorá má migráciu vo svojej DNA Čítajte Vody aj zelene je dosť. Chýbajú peniaze
Starosta Kačír nadväzuje, že príchody a odchody ľudí zo zahraničia sa dejú neustále.
„Je to taký celoslovenský trend.“ Pre obec je tak podľa neho paradoxne najväčšou výzvou to, čo tam mladých ľudí v súčasnosti láka, a to samotná príroda. „Územie je veľmi rozsiahle. Máme šesť vodojemov a o to všetko sa treba starať. Vody máme dosť, aj zelene, len keby sa tu podarilo dotiahnuť peniaze na obnovu z eurofondov,“ hovorí starosta.
Európske peniaze by sa zišli napríklad na opravu vodovodu či miestnych komunikácii. „Kultúrny dom je v havarijnom stave. Potrebujeme tiež rozvinúť infraštruktúru aj športovú činnosť.“
O peniaze z európskych zdrojov sa už obec uchádzala. „Máme projekt na kultúrny dom, no zatiaľ sme cez predošlé výzvy neprešli. Budeme to skúšať ďalej,“ dodáva Kačír.
Žijúca legenda na Hnilčíku
Budúcnosťou Hnilčíka sa už Štubňa príliš nezaoberá. Mladé rodiny síce prichádzajú, dopyt po podobných miestach, izolovaných od okolitého sveta vníma, no baníkov už tam niet.
„Chlapci drevorubači sa smejú, že som žijúca legenda. Najstarší aktívny baník na Hnilčíku.“
Z miestneho múzea mu dokonca ponúkli prácu. Chodil by odtiaľ s turistami do približne kilometer vzdialenej štôlne.
„Pán, ktorý teraz vodí turistov, už má svoj vek, tak chcú, aby som to zobral namiesto neho. Asi tam pôjdem. Je mi to blízke, celý život som prežil v podzemí,“ premýšľa.
Podzemie však nič dobré na zdraví človeku nepridá, nadväzuje Štubňa rýchlo. „Niektorí baníci, aj mladší odo mňa, maródovali, zaľahli a už sa nepostavili. Ja sa cítim ako na 60-tnika celkom v pohode. Možno to robí víno a dobrá tvrdá muzika,“ smeje sa miestna legenda.
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Beata
Balogová
