Príjemný víkend! Presne pred 75 rokmi prevzali moc v Česko-Slovensku komunisti. Februárový puč priniesol teror, tisíce nevinných ľudí skončili vo väzniciach. Medzi nimi aj budúci kňaz Anton Srholec či básnik Jan Zahradníček. Ich autentické svedectvá našiel v archíve leopoldovskej väznice reportér Peter Getting. Že LGBTI+ život a aktivizmus existoval na našom území už pred vyše sto rokmi, dokazujú písomnosti a denníky Imricha Matyáša, ktorý sa narodil na konci 19. storočia. O tomto prvom slovenskom aktivistovi za zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí verejnosť dlho nevedela. Reportér Michal Dudoň prináša jeho príbeh.
Kolegyňa Kristína Kúdelová sa zhovárala s nórskym režisérom Erikom Poppem, ktorého nový film Emigranti je práve v našich kinách. Aký pohľad na súčasnú i historickú emigráciu má? A prečo treba premýšľať, ako emigrantom pomôcť? Prinášame vám aj reportáž z nakrúcania nového filmu Konečne máme republiku, ktorá predstaví jednu česko-slovenskú rodinu a jej vyrovnávanie sa s kontroverznou minulosťou jedného z jej člena. Či sa dá o téme spolupráce s ŠtB hovoriť aj s nadhľadom a láskavosťou, aj o tom hovoria jej tvorcovia.
Komunistický puč vo februári 1948 naplnil väznice tisíckami nevinných obetí
Fotografie zo spisu Antona Srholca. Zatkli a odsúdili ho len zato, že chcel študovať. (zdroj: SME/Marko Erd)„Všade sme chodili so zaviazanými očami. Dostal som sa do Leopoldova, na starý mlyn, pýtali sa, že či viem, kde som. V cele som bol sám, bola taká široká, že som roztiahol ruky a dotýkal sa stien. Keď bolo vyšetrovanie a ľudia kričali a boli bití, púšťali na chodbe veľmi hlasne z platní muziku. Všetko sa mi zosypalo, bol som presvedčený, že toto je len nedorozumenie, toto nemôže takto byť, však predsa ja som v živote nikomu neublížil.“
Autentické svedectvo patrí jednému z tisícok ľudí, ktorí sa po komunistickom puči vo februári 1948 ocitli za mrežami. Antona Srholca, budúceho známeho kňaza a humanistu, zatkli ako mladíka. Spis z jeho väznenia sa dnes nachádza v Archíve Zboru väzenskej a justičnej stráže v Leopoldove.
Leopoldovská väznica mala povesť najhoršej československej väznice. Po prevzatí moci komunistami nešlo o normálnu väznicu, okrem kriminálnikov tu väznili aj politických väzňov. Povestný tu bol takzvaný leopoldovský mlyn, práve tam väzňov brutálnym spôsobom vypočúvali eštebáci.
„Medzi praktikami bolo nočné vypočúvanie, bitie počas výsluchu s následnými fraktúrami a vážnymi zraneniami, výrazné krátenie stravných dávok, izolovanie na rozmanitý čas, ponižovanie a svojvoľné príkazy drepovania, kľukovania, kačací pochod až do odpadnutia väzňa, odopieranie lekárskej starostlivosti,“ vymenúva pre SME Juraj Hladký, ktorý s kolektívom autorov napísal monografiu Príbeh Leopoldova - história a súčasnosť pevnosti a väznice.
Prvý slovenský LGBTI+ aktivista bojoval za dekriminalizáciu homosexuality už pred sto rokmi
Imrich Matyáš (vľavo) s priateľmi na dovolenke (1935). (zdroj: Jana Jablonická-Zezulová)"Myslím si, že ak by dnes žil, bol by veľmi nadšený popkultúrou. Bol by nadšený, kam sa ostatné štáty dostali, a zároveň nahnevaný, ako je na tom Slovensko. Určite by bol veľmi kritický aj smerom k politikom," hovorí historička Jana Jablonická-Zezulová, ktorá niekoľko rokov skúma život Imricha Matyáša.
O tomto prvom slovenskom aktivistovi za zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí verejnosť dlho nevedela.
Denníky a písomnosti Matyáša, ktorý sa narodil na konci 19. storočia, označujú historici za cenný dobový materiál. Dokazujú, že LGBTI+ aktivizmus a život existovali už v rakúsko-uhorskej monarchii, v prvej Československej republike aj počas fašizmu a socializmu.
Erik Poppe: Je nutné, aby boli konzervatívci vystavení ľuďom s iným životným štýlom
Režisér Erik Poppe. (zdroj: Pre SME Paulína Ščepková)Keď bol malý, opustila ho mama. Pocit, že je stále v bezpečí, mal vďaka tomu, že jeho otec bol nielen starostlivý, ale aj empatický.
Empatiu a schopnosť pýtať sa jednoduché otázky preto považuje za výnimočnú zbraň, vďaka ktorej možno ľahko zmeniť život nielen sebe, ale aj ostatným.
Pred pár rokmi nakrútil takmer neznesiteľný film. Hodinu a pol v ňom pred kamerou utekali dospievajúce deti, po ktorých besne strieľal Anders Breivik. Dosiahol tak, že publikum všade na svete pocítilo, aké tragické dôsledky má pravicový extrémizmus.
Po dráme Utøya 22. júla má nórsky režisér Erik Poppe v kinách film Emigranti, príbeh Švédov, ktorí v čase veľkého hladu odcestovali do Spojených štátov.
"Dnes sa nám zdá, že emigrantov je veľa a že ich nepotrebujeme. Nie je to tak. Potrebujeme ľudí z iných komunít. Pre zdravie spoločnosti je nevyhnutné, aby zástancovia konzervatívnych a tradičných predstáv o svete boli konfrontovaní s novými myšlienkami a ľuďmi s iným spôsobom života.
Vždy budú ľudia, čo sú nútení svoj domov opustiť, to treba akceptovať. Ľudia sú v pohybe, svet je v pohybe. Našou jedinou povinnosťou je rozmýšľať, ako emigrantom pomôcť a ako ich medzi seba začleniť,“ hovorí v rozhovore pre SME.
Kostlivci v skrini otestujú vzťahy v rodine. Filmári otvárajú náročnú tému, no snažia sa aj o humor
Jan Budař, Anna Šišková, Jana Kovalčíková a Ady Hajdu pri nakrúcaní filmu Konečne máme republiku. Chrbtom k objektívu sedia Daniel Fischer a Judit Bárdos. (zdroj: SME/Marko Erd)Za sviatočne prestretým stolom sedia samé známe herecké tváre. Anna Šišková, Judit Bárdos, Jana Kovalčíková, Daniel Fischer, Dávid Hartl aj ich českí kolegovia Eva Holubová a Jan Budař. A sedí tam tiež mladá kanadská herečka Rachel Kramer. O chvíľu sa k nim pridá ešte Ady Hajdu. To už v rámci nakrúcanej scény.
Je slnečný február 2023, no vo vile na bratislavských Palisádach sa oslavuje Silvester 1992. A je tam poriadne rušno. Nie však pre oslavu, bludiskom chodieb a miestností s vysokými stropmi kmitajú filmári. Všetci pozorne sledujú, ako rodina Varchalovcov víta samostatnú republiku, smúti za spoločným Československom a musí sa vyrovnať s nepríjemným tajomstvom svojho člena. V nakrúcanej snímke debutujúceho slovenského režiséra Michala Kunesa Kováča Konečne máme republiku.
Hajdu hrá Daniela, a keď vojde do miestnosti, sklesnuto povie: „Spolupracoval som s ŠtB“. Holubová, ktorá stvárňuje jeho mamu, k nemu podíde a ponúkne mu miesto pri stole. Šišková v úlohe jeho manželky ho plačúc objíme s výčitkou, prečo jej nič nepovedal. Obávala sa, že má milenku.
Téma filmu znie ťaživo. No scenárista Tomáš Dušička, ktorý napísal aj úspešnú komédiu Invalid, hovorí, že humor nechýba ani v snímke Konečne máme republiku.
„Téma ŠtB u nás ešte stále nie je úplne spracovaná a veľa ľudí sa ňou dosiaľ nevyrovnalo. No napriek tomu sme nechceli robiť sociálnu drámu a stavať tému ako niečo neprekonateľné a pochmúrne, s čím sa nedá nič robiť. Chceli sme ju odľahčiť a pozerať sa na ňu ľudským pohľadom, očami rodiny, a podať ju s čo najväčšou láskavosťou," vysvetľuje.
Urobia čokoľvek, len aby si ich druhí všimli. Pokojne si zničia tvár aj zdravie
Signe rozbieha svoj plán na pritiahnutie pozornosti. (zdroj: Film Europe )Signe nie je prípad youtuberky, ktorá by postavila svoju sebaprezentáciu hoci na banalitách. Ona vymyslí plán, z ktorého môže človeku prísť aj zle. Vo filme s názvom Je mi zo seba zle.
Distribútor promuje film ako čiernu neromantickú komédiu. Je to vec pohľadu. Režisér tvrdí, že všetko v jeho filme vychádza z pozorovaní, hoci je to vo výsledku zveličené. Kombinuje prvky body hororu s humorom a satirou a že jeho cieľom bolo vytvoriť krásny film, ktorý hovorí o strašných veciach.
Svoje rozprávanie začína mätúco, akoby malo ísť o romantický film. Dvaja partneri v dobrej reštaurácii, kde muž objednal pre svoju partnerku drahé víno, aby oslávili jej narodeniny. Ten vzťah sa však rýchlo ukáže ako síce stabilný, no plný nevšímavosti, egoizmu, závisti a nezdravého súperenia.
Obleč si toto, povie svojej žene a potom ju surovo znásilní
Annamária Janeková a Juraj Bača v inscenácii Opatruj sa, Júlia (zdroj: Katarína Bubeníková)Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, ktoré ako nová mestské scéna len prednedávnom začalo svoju prvú polsezónu, uviedlo v obnovenej premiére inscenáciu Opatruj sa, Júlia. V novom hracom priestore, v novom obsadení, ale, žiaľ, aj s výraznými nedostatkami. Silná a aktuálna téma je v divadelnom prevedení skôr návodom, ako o domácom násilí nehovoriť.
Róbert kupoval Júlii drahé darčeky, obklopil ju luxusom a keď chcel, vedel byť nesmierne šarmantný. Jeho teror sa začal nevinne. Občas manželku poslal prezliecť sa, pretože s výstrihom by do práce nemala chodiť. Neskôr ju obvinil, že má pred ním tajnosti a napokon ju počas pandémie zamkol v dome, skryl pred ňou kľúče aj telefón.
Údery striedala manipulácia aj zastrašovanie a útek z tejto pasce sa zdal byť nemožný. Spojenca však Júlia našla v niekom, od koho by pomoc neočakávala nikdy.
Kultúrne tipy
Ukrajinský vojak v Azovstale v okupovanom Mariupole. Fotografiu predstaví výstava v Bratislave. (zdroj: Dmytro Kozatckij)Koncert pre Ukrajinu, ktorý organizuje festival Pohoda, aj výstava fotografií Rok neporaziteľnosti pripomenie v Bratislave rok od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu a vyjadrí spolupatričnosť a solidaritu s našim východným susedom. Kam za kultúrou od 24. februára do 3. marca?
Víkendový recept
Škoricové slimáky s cukrovou polevou. (zdroj: Isifa)Osie hniezda, bábovky, torty aj kysnuté koláče. Prevoňajte si víkend dobrotami so škoricou.
Víkendový kvíz
Spravodajský kvíz denníka SME. (zdroj: SME)Ako pozorne ste sledovali udalosti posledného týždňa? Otestujte sa v našom kvíze.
Ďakujeme, že ste časť svojho víkendu strávili so SME. Prajeme vám úspešný štart do budúceho týždňa a uvidíme sa opäť v sobotu.
Beata
Balogová
