SME

Ako au-pairka bola jedinou beloškou v černošskej štvrti, dnes pečie chlieb a vyrába víno na juhu Slovenska

Martina Javůrková mala zo Slovenska 90-tych rokov pocit, že sa nachádza v slepej uličke.

Martina na prechádzke malebným Náučným chodníkom Poiplie, ktorý sa nachádza neďaleko ich storočného domu. (Zdroj: Sofia Martinková / Svet medzi riadkami)

Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.

Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.

Interaktívna verzia


Predstavte si Slovensko v 90-tych rokoch. Mnohí ľudia mali jedinú skúsenosť s človekom inej farby pleti len z kníh a televízie. To bol aj prípad Martiny, ktorá prišla pracovať ako au-pair do černošskej rodiny v Londýne.

Pred odchodom sa jej kamaráti pýtali, ako spozná pani, ktorá ju mala prísť vyzdvihnúť.

„Hovorím, veď normálne, bude to černoška a tak ju spoznám,“ vysvetľuje. „Vystúpila som z autobusu, zbadala prvú černošku a rozbehla som sa za ňou. Samozrejme, nebola to ona. Obzrela som sa a videla som druhú, tretiu a štvrtú černošku. Hovorím si, no zbohom, a čo teraz,“ spomína si so smiechom. „Nakoniec ona našla mňa, podľa fotky.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Práca v 90-tych rokoch

Za príbehom Martiny Javůrkovej sme pricestovali do Šiah, pohraničnej obce na juhu Slovenska. Nachádzame sa v storočnom dome, oproti ktorému cez pole plné slnečníc leží malá vinica a Martina začína rozprávať svoj príbeh. Všetko začalo vo Svite, jej rodnom meste. Kým odišla do Anglicka v roku 1998, tak na Slovensku vystriedala šesť rôznych robôt.

Prvou bolo formovanie ponožiek. „To neviem, či si niekto bude pamätať,“ uškŕňa sa. Bola to vtedy jediná robota, čo sa dala vo Svite zohnať a dostala desať korún za 100 párov ponožiek. Neskôr pôsobila v Poprade v krajčírskej dielni, ktorá sa zameriavala na šitie spacákov a vtedy populárnych perových vetroviek. „Vtedy som zistila, z koľkých dielov sa skladá vetrovka, bolo to strašné,“ smeje sa.

Zamestnávatelia v regióne krachovali a bývalé štátne podniky sa privatizovali. „Nezamestnanosť rástla a kto mohol, tak išiel do zahraničia,“ opisuje situáciu vo Svite. Mnoho dievčat odišlo pracovať ako au pair do Nemecka alebo Anglicka. „Odchádzali pomerne bežne, hneď po maturite. Ja som išla možno tri roky po škole.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Ku spomienkam na vtedajšie Slovensko sa Martina nerada vracia. „K celému obdobiu sa mi viaže emócia bezvýchodiskovosti a ťažoby,“ vysvetľuje. Práca nebola, ak bola, tak zle zaplatená a na dobu určitú. A ani nevyzeralo, že sa to zmení. Celá výplata išla na bývanie a základné jedlo, ušetriť nedokázala ani halier. „Ja som vtedy nebola bohvieako sporovlivá, bola som mladá a rada som sa chodila baviť, chcela som si kupovať pekné oblečenie. Nevedela som si ani predstaviť, že by som si z platu dokázala ušetriť na byt. Môj pocit vtedy zo Slovenska bol – som v slepej uličke.“

Prvý pohľad

Prvá rodina, v ktorej Martina v Anglicku pracovala, boli detskí lekári a obaja boli z Nigérie. Otec ženy sa ako prvý odsťahoval z Nigérie do Dublinu, všetkých šesť detí nechal vyštudovať na vysokej škole a žena bola na to veľmi hrdá. „Keď som tam prišla, cítila som sa skôr trpená ako vítaná. Neposudzovali ma podľa môjho charakteru, ale podľa toho, aké mali skúsenosti s predchádzajúcimi au pair. Netušila som, že som už tretia za rok,“ vysvetľuje.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Prišla som po 24 hodinovej ceste, unavená, uťahaná a na večeru som dostala hrozne štipľavé kurča. Zaspala som ako zabitá a prvé, čo som ráno urobila bolo, že som sa rozplakala.“

„Prvé týždne boli hrozné. Chcela som ísť okamžite späť domov. Doľahlo to na mňa, keď som prvýkrát v živote uvidela bezdomovca – mladú ženu s bábätkom. Dušovala som sa, že nebudem žiť v krajine, ktorá toto dovolí,“ spomína.

Druhá rodina, v ktorej pracovala, bola takisto z Nigérie. Bola však úplným opakom tej prvej.

Martina bola jediná beloška v černošskej štvrti. „Vkuse mali párty. Od rána. Muž bol obchodník, žena zdravotná sestra. Keď bola doma, stále pobehovala s džúsom, v ktorom mala alkohol.“

Pamätá si, ako ju v Anglicku zarazilo to, že sa nikto do druhých ľudí nestaral. „Išla som na metro a objavil sa tam muž v tyrkysovom župane s rybičkami a jediný, kto naňho vyvaľoval oči, som bola ja. Na jednej strane neviem, či je dobrá až tak intenzívna ľahostajnosť, ale na druhej strane som sa konečne uvoľnila z malomestského drobnohľadu, ktorý som zažívala doma,“ dáva do širšej súvislosti Martina.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neskôr sa Martina osamostatnila, ušetrila si peniaze a začala bývať v dome s ďalšími cudzincami. Raz išla na pohovor ku veľmi nóbl rodine, kde s ňou robila rozhovor Rachel, ktorá vyzerala ako pravá anglická lady z kráľovskej rodiny. S napriamenou chrbticou vytiahla notes a začala si zapisovať Martinine odpovede. Takáto praktika bola zvláštna, Martina nechápala, prečo by to niekto robil pri zamestnávaní obyčajnej upratovačky.

Na konci výsluchu sa lady opýtala, či má Martina nejaké otázky. „Neviem, čo to do mňa vtedy vošlo, ale veľmi som tú prácu potrebovala a tak som chcela aj ja zapôsobiť,” opisuje. „Siahla som do mojej tašky, vytiahla si vlastný diár a začala spovedať ju. Spätne vzaté, bola to odo mňa donebavolajúca drzosť, lebo jej manžel bol úspešný právnik a rodina prakticky plávala v peniazoch. Obočie jej vyletelo dohora, no odpovedala mi a nakoniec náš rozhovor skončil jej ubezpečovaním, že zaplatené určite dostanem včas a v plnej výške.“ Martina pre nich nakoniec pracovala tri roky a obom bolo pri rozlúčke smutno.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Návrat domov

Keď jej končila platnosť víz, chcela zistiť, aké šance by mala na uplatnenie sa na Slovensku. Už fungoval internet, tak si anglických knižniciach zadarmo prezerala pracovné pozície. Našla zopár, ktoré sa jej pozdávali. „Narýchlo som napísala životopis, poslala ho a potom som to pustila z hlavy,“ opisuje. Neskôr jej prišla odpoveď z českej školy, kde hľadali osobu na pozíciu učiteľky angličtiny.

„Keď som odchádzala do Anglicka, tak bolo pár rokov po tom, ako prestalo fungovať Česko-Slovensko. Vnútorne som to nejako nespracovala a v zahraničí som mala kamarátky Češky aj Slovenky. Takže sa stalo, že som si tak úplne neuvedomila, že je mail napísaný po česky. Bola som v tom, že idem na Slovensko. Prišla som na to až pri kupovaní letenky,“ smeje sa.

Podľa Martiny sa jej však podarilo vybudovať pohodlný a plnohodnotný život až po návrate na Slovensko. Avšak pri otázke, či je už teda natrvalo usadená na Slovensku, sa zháči. „Musím priznať, že som ešte nikdy tak veľmi neuvažovala o odchode ako posledné dni. Nemôžem s istotou povedať, že tu budem žiť navždy. Možno emigrujem. Ale už som stopercentne v procese vnútornej emigrácie, pretože nekompetentná politika, ktorá sa u nás robí, je katastrofálna.”

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

„Často sa rozprávame s manželom, či odísť. Zároveň si však uvedomujeme, že máme radi tento dom, náš mikrosvet, toto mesto. Keby sme odišli, prišli by sme o vzťahy, krásne prostredie, výhľady, vinicu a dobré víno. Inde by sme museli začínať od nuly.“ Kedysi by nad tým všetkým mávla rukou, veď sú to len veci. Ale už nie sú. „Sú to vzťahy. Sú prehĺbené všetkým, čo sme tu zažili. Nielen dobrým, ale hlavne tým smutným.“ Počas korony sa totiž spolu s manželom Kristiánom museli rozlúčiť s najbližšími, rodinou aj dlhoročnými priateľmi.

Doteraz sa vyrovnávajú so smrťou suseda, Kristiánovho najlepšieho priateľa. „Bola to taká bolesť, až sme cítili, akoby sa nám tu zrazu zapustil veľký koreň hlboko do zeme. Tu sme doma. Doma sme tam, kde sme pochovali svojich blízkych. Doma sme tam, kde sme sa s nimi smiali, pili víno a pozerali futbal pri krbe vínnej pivnice.“

Do Šiah sa dostali, keď Martina hľadala miesto, kde si pôjdu s Kristiánom oddýchnuť od rušného bratislavského života. Našli tu malú vinicu a išli si ju obzrieť. Bol máj a všade kvitli agáty a orgovány. Martina vtedy aj teraz pracuje ako konzultantka pre malé a stredne veľké podniky, kedy podnikateľom a firmám poskytuje strategické a GDPR poradenstvo. Keď prvýkrát prišla do Šiah, tak bola podľa vlastných slov úplne pohltená v korporátnom matrixe, kedy jej život pozostával zo sedenia za počítačom a nekonečnej šnúry telefonátov.

SkryťVypnúť reklamu

A zrazu stála pred ťažkými dubovými dverami s kovovými pántami a domáca jej podala tak veľký kľúč, aký neuvidíte ani v múzeu. „Otočila som sa na manžela a oznámila som mu – toto musí byť naše.“ Keď odchádzali, tak sa minuli s dvoma vysmiatymi chlapíkmi v monterkách. „Smejú sa, lebo vraj kupujeme veľa roboty,“ vysvetlil jej manžel. „A prečo im nerozumiem?“ čudovala sa. „Pretože rozprávajú po maďarsky,“ objasnil Kristián.

Zanedbané a zabudnuté

Do Šiah sa možno dostať malým jednovagónom. Ak máte dobrý deň, je prázdny. Ak nie, celú cestu od Zvolena až do Dudiniec sa vám trú kolená s oprotisediacimi dôchodkyňami, čo si prišli užiť kúpele. Potom však väčšina cestujúcich vystúpi. A možno aj vám sa podarí započuť matku so štyrmi deťmi plynulo džavotať na striedačku po anglicky, maďarsky aj slovensky, zatiaľ čo si jednovagónové torpédo preráža cestu medzi konármi tesne stojacich stromov.

Jedine v Šahách však zažijete to, že vás prvý dôchodca, ktorého sa spýtate, ako sa mu tam žije, chytí pod pazuchu a spraví vám 45-minútovú prehliadku historických budov s kompletným výkladom zahŕňajúcim celé mená a presné roky.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Dôchodca v Šahách žil celý život a tiež pozná mnoho žien, ktoré opatrujú starých ľudí v Rakúsku alebo Nemecku. „Pravdaže, je to tu bežné. Idú do zahraničia robiť slúžku a potom sa vrátia domov s 500 eurami navyše. Podľa mňa je to podradná robota, no priznávam, že veľmi dôležitá,“ uzatvára a ospravedlňuje sa, že musí našu „prehliadku“ ukončiť, lebo sa oňho manželka bude báť, kde toľko je.

Keď človek príde na štvorcové námestie v Šahách, nemôže si nevšimnúť barokový morový stĺp, ktorý sa týči ponad malé obchodíky a mestský úrad. Hneď vedľa je autobusová zastávka, kde sedí dôchodca v rybárskej veste. So širokým úsmevom sa po maďarsky opýta, či netreba poradiť. Plynulo prejde do slovenčiny a pohotovo vysvetľuje, ako sa dostať do prímestskej časti Tešmák, kde býva Martina.

V autobuse sa rozhovorí o svojich vlastných cestách do zahraničia za prácou. Slovenky pracujúce ako opatrovateľky stretol v Rakúsku, ale aj Holandsku a Írsku.

Praví patrioti

Martina a Kristián dom s vinicou kúpili od 82-ročného majiteľa. Kristián dôchodcovi sľúbil, že si môže dorobiť svoje posledné víno a taktiež si prísť zobrať úrodu, o ktorú sa rok staral. Martina najskôr zobrala telefón a išla mu oznámiť, že nesúhlasí. Veď už mali dom v zapísaný v katastri ako noví vlastníci. „Nevybavila som nič. Z pána, ktorého sme si predstavovali ako starca nad hrobom, sa vykľul rázny chlapík s vojenským prístupom,“ smeje sa. „Zopakoval mi podmienky a ja som poslušne pritakala.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Postupne dom aj záhradu upratovali a vylepšovali, popritom ako sa začleňovali do malej, ale o to srdečnejšej komunity. „Veľmi som si to tu obľúbila a chcela som tu bývať nastálo. Všetci si ťukali na čelo, veď tu nič nie je, ani infraštruktúra, ani priemysel, nič.“

Na infraštruktúru a rozbité cesty si sťažuje aj taxikárka, ktorá už dvanásť rokov, podľa jej vlastných slov „taxíkuje“. Z detstva si však pamätá, že v meste boli podniky a ľudia mali robotu. Teraz má oboch synov v Anglicku. Aj ona tam pracovala, no potom sa pohádala s nevestou a vrátila sa naspäť do Šiah.

Späť prišli aj Martina s Kristiánom. Keď predali byt v Bratislave, kúpili si storočný dom s murovanou pecou na pečenie chleba, ktorý sa nachádza v susedstve malebného Náučného chodníka Poiplie a je od ich vinice oddelený širokým slnečnicovým poľom. „Hovoríme, že my sme praví lokálni patrioti. Ostatní sa tu narodili, ale my sme si život v Šahách vybrali,“ smeje sa.

Martinin uponáhľaný život sa pri dozrievaní vína a pozorovaní prirodzených cyklov prírody tiež postupne spomalil. „Myslím, že som sa veľmi zmenila odvtedy, čo sme sa sem presťahovali,“ priznáva. Pri poznámke, že znie, akoby ju Šahy zmenili viac ako Anglicko, Martine zažiaria oči. „Bezpochyby.“

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.

Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.

Fotka - Beata Balogová
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Podpis - Beata Balogová
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu