Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka. Jeho vznik finančne podporila Európska únia.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
„Starký, nie som štyrikrát nadšený. We had a horrible crush,“ píše sa na pohľadnici so známkou, na ktorej je Ludvík Svoboda a rok 1968. Zatiaľ čo odosielateľka Tony za ňu kedysi zaplatila 60 halierov, antikvariát v Banskej Štiavnici ju dnes predáva za dve eurá.
Keď čítate cudzí list, cítite sa, ako keby ste robili niečo nečestné. Keď si cudzí list kupujete, cítite sa, akoby to nebolo legálne. Tony písala svojmu starkému z Vysokých Tatier, hneď v úvode spresní, že sa nikomu nič nestalo a všetci sú nažive. „Nehovor našim nič,“ píše sa v liste.
Dvojjazyčná pohľadnica z Tatier. (zdroj: Ester Viktória Ziffová / Svet medzi riadkami)Slováci v Amerike
Tony nepoznáme. Dvojeurovka v antikvariáte stačila len na tento kúsok z jej života, no dvojjazyčný list zaváňa Amerikou. Možno prišla zo Spojených štátov na prázdniny za starými rodičmi. A z lyžovačky v Tatrách s inými príbuznými im poslala do Bratislavy pozdrav. Táto verzia príbehu o Tony nie je úplne nereálna, historik Marián Mark Stolárik z Ottawskej univerzity v rozhovore pre Sme povedal, že údaje zo sčítania ľudu v roku 1920 hovoria, že k slovenskému pôvodu sa v Amerike prihlásilo 619-tisíc ľudí.
V Spojených štátoch amerických žije aj Košičanka Veronika Nečasová. Firma, v ktorej pracuje ako generálna riaditeľka, otvorila novú pobočku v Texase, a tak sa presťahovala. Už predtým žila vo Francúzsku, zo Slovenska odišla ako šestnásťročná a odvtedy sa už nevrátila.
„Je neuveriteľné, že tretina slovenského národa od poslednej štvrtiny 19. storočia do roku 1968 emigrovala bez akéhokoľvek odkazu v slovenskej historiografii. Na našich krajanov v Amerike sme na Slovensku jednoducho zabudli, tak ako oni väčšinou zabudli na nás,“ píše sa na stránke múzea vysťahovalectva do Severnej Ameriky – Kasigard. Vedie ho historik Martin Javor, ktorý zbiera príbehy amerických Slovákov.
Z Francúzska do Texasu
Veronika na Slovensko nezabudla, no aj keď po dvadsiatich rokoch vo Francúzsku hľadala zmenu, návrat domov nebol možnosťou. Zamestnávateľa meniť nechcela, sama priznáva, že je s firmou dosť spätá. „Nehovorím, že tu umriem, ale chcela som zostať, pracujem tu už desať rokov,“ hovorí Veronika. Otvorenie novej pobočky v Texase tak prišlo vhod. V januári nového roka to budú dva roky, čo sa presťahovala do druhého najľudnatejšieho mesta Texasu, do San Antónia.
„Texas je svojský,“ hovorí Veronika. Spomína viaceré kultúrne šoky, od neustálej prítomnosti zbraní až po posadnutosti fast-foodom a milkshakemi. Po otázke, ako vnímajú Texasania ju, povie, že ju veľmi rešpektujú, pretože je Európanka. „V Texase totiž neférovo rozdeľujú cudzincov na hispánskych migrantov z Mexika či Strednej Ameriky a Európanov,“ vysvetľuje Veronika.
Veronika nepatrí do skupiny lokálnych Texasanov. Stretáva sa s francúzskou komunitou alebo s Američanmi, ktorí pracujú vo veľkých firmách a sú zvyknutí na cudzincov.
Veroniku v Texase rešpektujú, lebo je z Európy. (zdroj: Z archívu Veroniky Nečasovej)Možno príde ako seniorka
Košičanka nad návratom na Slovensko neuvažuje, so smiechom dodáva, že možno príde, keď bude seniorka. Návrat nebol možnosťou, ani keď skončila štúdium na biznisovej vysokej škole v Remeši. „Školné bolo 8-tisíc eur ročne. Zobrala som si študentskú pôžičku a po škole bolo nepredstaviteľné, že by som ju splácala zo slovenského platu. Stretla som tu svojho manžela a aj keď som do Francúzska nešla s tým, že tam ostanem, začala som tam mať celý svoj život. Tak to proste vyšlo,“ hovorí Veronika.
Po otázke, čo hovorí na „odliv mozgov“ zo Slovenska, spomína nedávny prípad ekonóma z Útvaru hodnoty za peniaze, Tomáša Hellebrandta. Ten sa na Slovensko vrátil po štúdiu na Oxforde a iných zahraničných skúsenostiach, aby pomáhal krajine rásť. Z Útvaru odišiel po politickej frustrácii.
„Možno je to egoistické, ale som sklamaná z toho, ako to na Slovensku chodí. Som sklamaná z toho, keď vidím, ako dopadne tých pár ľudí, čo sa vrátia. Ak by mi nejaká nezisková organizácia ponúkla nejaký projekt na diaľku, tak rada pomôžem, no nepresťahujem sa späť,“ hovorí Veronika.
Či sa cíti ako Slovenka? „Podľa toho, aké družstvo hraje a kto sa pýta,“ smeje sa Veronika. Z každého štátu si berie to najlepšie. Je Francúzka jedlom, ktoré je a Slovenka novinami, ktoré číta. Z Texasu si zatiaľ nič neuchmatla, hovorí, že je ešte priskoro. „Nikde nie som zakorenená, cítim sa šťastná všade. Všade, kde sú dobrí ľudia a dobré víno,“ smeje sa.
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Beata
Balogová
