Text je prepisom z relácie Rozhovory ZKH, ktorá vznikla pre video.sme.sk. Prepísala ho Petra Novotná.
Vo veku 84 rokov zomrel režisér Juraj Jakubisko. Robil magické filmy a mal silné výtvarné cítenie. Za sebou zanechal diela ako Perinbaba, Vtáčkovia, siroty a blázni, Tisícročná včela, ale napríklad aj Bathory.
Slovenská herečka, diplomatka a politička MAGDA VÁŠÁRYOVÁ v rozhovore hovorí o tom, aký režisér bol Juraj Jakubisko, ktorý film z jeho tvorby má najradšej a spomína aj na obdobie okupácie Československa po roku 1968.
Magda Vášáryová
- študovala sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,
- od roku 1970 pôsobila ako herečka v Divadle na Korze, na Novej scéne a v Slovenskom národnom divadle,
- v roku 1988 dostala titul zaslúžilá umelkyňa,
- v rokoch 2006 – 2016 bola poslankyňou Národnej rady SR za stranu SDKÚ-DS.
Aký bol Juraj Jakubisko? Ako si naňho spomínate?
Stretla som ho v roku 1968. Natočila som s ním dva filmy. Prvým boli Zbehovia a pútnici. Vtedy ešte robil sám kameramana.
Potom som začala točiť Vtáčkovia, siroty a blázni, čo je film, ktorý absolútne otočil všetko v mojom živote, pretože sme ho točili počas vstupu vojsk Varšavskej zmluvy. O pár dní neskôr som mala dvadsať rokov. Bol to strašný zážitok a nedá sa naň zabudnúť.
Predpokladám, že vtedy ste sa o tom rozprávali, lebo vpád vojsk musel byť veľmi emotívny. Ako ste ho spolu na pľaci prežívali?
Zobudili sme sa v noci v hoteli Magnólia v Piešťanoch a rýchlo sme prešli do izby, v ktorej bolo vidieť, ako idú piešťanským mostom tanky. Prvýkrát som videla, ako ide tank jeden za druhým, strašný zvuk. Niežeby sme neboli vedeli, že sa niečo chystá alebo že to nemusí dobre skončiť. Tušili sme to, ale bol to neuveriteľný šok.
Mala som ísť do Poľska študovať sociológiu a nič z toho sa nestalo. Zostala som doma. Vyhodili ma z univerzity. Chodila som tajne na súkromné konzultácie k profesorom a dovolili mi skončiť. Musela som napísať novú diplomovku, ale tá išla do trezoru.
Pochopila som, že život, ktorý som si naplánovala, teda že budem sociologička, metodologička, budem mať akademickú kariéru, tak na to môžem zabudnúť. Išla som smutná z univerzity a stretol ma Martin Huba a povedal, že mám prísť k nim do Divadla na Korze. Tak sa začala moja divadelná kariéra.
V spomienkach ste hovorili aj to, že v momente, keď ste spolu s Jurajom Jakubiskom pozerali na vpád ruských vojsk, vám núkal, aby ste spolu emigrovali?
