Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Kamil Krahulec žije 11 rokov v zahraničí. Momentálne v Španielsku, ale ani to nemusí byť jeho konečná destinácia. I keď nevie, kam sa s rodinou vydá najbližšie, Slovensko to nebude.
Slovensko, Švajčiarsko a Španielsko. „Vždy som sa cítil doma všade,“ odpovedá Kamil Krahulec na otázku, v ktorej krajine je najviac doma.
Keď dnes povie, že ide domov, myslí tým rodinu na Slovensku, návštevu priateľov, ktorých nechal vo Švajčiarsku a španielsky byt pri pláži, v ktorom nájde svoju partnerku a 10-mesačnú dcéru. Pousmeje sa, podľa neho sme totiž doma kdekoľvek, nikdy totiž nehovoríme, že ideme na prechodné bydlisko. Ideme domov.
Babka varila Pakistancom
S cestovaním a migráciou sa stretával odmala. Jeho otec bol kamionista, chodil na cesty do Ruska či Holandska, Kamila ako šesťročného zobral so sebou na cestu do Talianska. Matka pracovala na štátnej hranici. „Videl som, ako z kamiónov vyskakovalo 40 Srílančanov alebo 25 Pakistancov. Babka im varila, pretože boli týždne zavretí v miestnosti. Už vo veľmi skorom detstve som chápal, že ľudia utekajú za bezpečnejším alebo lepším životom,“ vysvetľuje svoje zážitky.
„Už ako dieťa ma lákalo cestovanie a objavovanie nových kultúr,“ spomína. Dobrodružnej povahe vošla do cesty prekážka – rodná dedina. Kamil vyrastal v Šiatorskej Bukovinke, v hraničnej obci s Maďarskom, ktorá sa nachádza v okrese Lučenec. Ku koncu minulého roka tam napočítali 289 obyvateľov. Ako devätnásťročný si uvedomil, že v rodisku už pochodil všetky cesty.
Sám hovorí, že nebol žiaden unikát, do zahraničia v tom čase chodili všetci. V regióne nebolo dosť pracovných miest, podľa Kamila bola na vine chýbajúca infraštruktúra, ktorá odohnala možných investorov. „Všetci susedia mali niekoho v zahraničí. Pamätám si, ako ľudia v skupinách húfne odchádzali pracovať do Talianska, Írska alebo Rakúska. Bolo to úplne bežné, išlo o živiteľov rodiny.“ Ani rodina ho neodhovárala, naopak, rodičia ho podporovali. Kamil si myslí, že neprotestovali, pretože aj oni chceli v mladosti odísť, komunizmus ich však nepustil.
Kamil precestoval Európu s otcom kamionistom. (zdroj: Pixabay / Kristián Ivančo)„Čo budem robiť na Slovensku?“
Týždeň po maturite sa zbalil a už sa nikdy nevrátil. Vo Švajčiarsku ho čakala sestra, bratranec a práca na stavbe, ktorú mu dohodil Slovák. Po príchode pochopil, že sa nemôže spoliehať len na našincov v zahraničí – zo sľubovanej práce bol podvrh.
Celé leto bol bez zamestnania, niektoré dni uvažoval, že sa vráti. „V tých chvíľach som sa pýtal sám seba, že čo budem robiť na Slovensku. Prišiel by som späť a znova by som odišiel. Napokon ani voľné leto nebolo také zlé, veď aj moji rovesníci, ktorí ostali na Slovensku, si užili festivalové prázdniny a do práce nastúpili až po nich,“ hovorí Kamil.
Po lete začal pracovať v kuchyni, kde sa po čase dostal na pozíciu, na ktorej šéfoval osemčlennému tímu. Tridsiatnikom v kuchyni sa však dvadsaťročný vedúci nepozdával, kvôli čomu dochádzalo ku konfliktom. Po otázke, či za nedostatočným rešpektom nestálo to, že je cudzinec, odpovie, že sa tam také veci neriešia. „Do konca života si budem pamätať večer, kedy sme pracovali tak, že v kuchyni boli ľudia zastúpení zo všetkých kontinentov.“
Po roku a pol z práce odišiel. Keď na úrade zistil, že má nárok na 10-mesačnú finančnú podporu, rozhodol sa, že si bude užívať mladícky život na snowboarde a cestovať.
Po najdlhších prázdninách jeho života sa postupne vrátil späť do kuchyne. Osadenstvo sa pomenilo a tím si ho začal viac vážiť. Aj on bol o niečo starší a skúsenejší. Šichty v kuchyni mal rád, boli veľmi flexibilné. Odpracoval 9 dní vkuse, po dni voľna opäť pokračoval ďalších 10 dní a potom ho čakalo 10 dní oddychu.
„Na dovolenku som chodil desaťkrát do roka. Cestovali sme po celej Európe, za dvadsať dní som si dokázal slušne zarobiť. Niekedy sme sa smiali, že keď ideme na dovolenku, ideme šetriť. Život vo Švajčiarsku je totiž drahší ako pobyt v európskych krajinách,“ hovorí Kamil.
Ulica v Šiatorskej Bukovinke, obci na hraniciach s Maďarskom. (zdroj: Wikimedia Commons / Ladislav Luppa)Pár kultúrnych šokov
Po siedmich rokoch našiel nový domov, odišiel bývať do Španielska, odkiaľ pochádza jeho partnerka. Na Pyrenejskom polostrove sú už 3,5 roka a Kamil priznáva, že je tu ešte šťastnejší. „Možno to je aj počasím, jedenásť mesiacov je tu slnečno,“ smeje sa. Aj tu sa cíti naplno prijatý, Valencia je multikultúrne mesto, v spoločnosti ničím nevyniká.
Prestup zo Švajčiarska do Španielska sa postaral aj o pár kultúrnych šokov. Zatiaľ čo vo Švajčiarsku si zvykol na presnosť hodiniek, Španieli podľa neho majú na všetko čas. Aj tu však nachádza výhody: zatiaľ čo vo Švajčiarsku mu každý deň napĺňala poštovú schránku potrebná byrokracia, v Španielsku očakáva maximálne leták z novootvorenej pizzerie. Plusy a mínusy. Kamil ich vidí všade. Z každého miesta sa chce priučiť to dobré a zaradiť to do svojho bežného života.
Slovensko dneška je preňho z väčšej časti mínus. Otvorene priznáva, že sa nevráti, kým sa nezmení politická situácia. Tridsať rokov sa podľa neho zabúda na ľudí. „Som hrdý na to, že som Slovák, rád o tom hovorím s priateľmi. Moju dcéru učím po slovensky a spolu s ňou aj moju partnerku, ktorá hovorieva, že Slovensko je najkrajšia krajina na svete. Ona ale Slovensko vidí ako dovolenkovú destináciu, nikdy tam nežila,“ hovorí Kamil.
„Niekedy mi je ľúto, že tak húfne odchádzame. Viem, že sa to bez mladých nevyrieši, no je ťažké bojovať s občanmi, ktorí naletia na predvolebné sľuby. Vo Švajčiarsku som sa naučil, že demokracia je o ľuďoch. Musíme sa o ňu starať kontinuálne, nielen pred voľbami. Nemôžeme čakať, že to za nás urobí niekto iný,“ hovorí Kamil. Slovenské noviny číta denne, zaujíma sa o to, čo sa u nás deje, no vo voľbách nehlasuje. „Nepríde mi fér, aby som vám vyberal, kto má vládnuť. Nebývam tam.“
Vo Švajčiarsku pracoval v reštaurácii. (zdroj: Pixabay / KHJ-MCI)Cudzinec v rodnej dedine
Na Slovensko chodí len dovolenkovať. „Keď prídeme mimo Vianoc alebo Veľkej noci, nikoho z mojich priateľov nestretnem, aj oni sú v zahraničí. Niekedy sa v rodnej dedine cítim ako cudzinec. Tí, ktorí ostali, majú úplne iný život ako ja. Jasné že si nájdeme zopár tém, no často sa aj nezhodneme. Stretol som ľudí z mnohých kultúr, po týchto zážitkoch uvažujem inak,“ hovorí.
Dospel v zahraničí, mimo Slovenska je už viac ako desať rokov. Keď si predstaví, že jeho 10-mesačná dcéra mu tiež môže v puberte zahlásiť, že navždy odchádza, bez zaváhania hovorí, že by ju podporil. Tak ako on, aj ona sa narodila do rodiny dobrodruhov, jej rodičia sa stretli na cestách.
Slovensko, Švajčiarsko, Španielsko. Po otázke, akú identitu bude niesť jeho dcéra, hovorí, že to nechá na ňu. „Nezáleží mi na tom, aký pas jej vytiahnem z tašky. To netvorí tvoju osobnosť,“ vysvetľuje. Verí, že ju s partnerkou vychovajú tak, že bude chcieť na otázku, odkiaľ je, odpovedať tak ako on. A odkiaľ je Kamil? „Ja som zo sveta.“
(zdroj: Pixabay / ebroslu)Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Beata
Balogová
