Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Je 6:15 ráno a tridsiatnik Peter čaká na petržalskej železničnej stanici, aby mohol nastúpiť na vlak do Viedne. Do príchodu vlaku zostáva 18 minút a on musí ešte prejsť rukami policajtov, aby skontrolovali jeho doklady – je rok 1995 a na schengenské uvoľnenie si on aj ostatní spolucestujúci ešte nejaký čas počkajú. Nakoniec všetko dobre dopadne a ešte stihne utŕžiť aj flek vo štvrtom vagóne – jedinom rakúskom, o ktorý sa ako každé ráno medzi cestujúcimi strhli preteky.
Peter si začiatkom 90-tych rokov vo Viedni našiel prácu v IT firme. Manželka s deťmi sa presťahovali do Pezinka. Muž denne dochádzal za prácou, žena zostala doma s deťmi.
Pendlujúci otec očami detí
Dnes Peter stále žije vo Viedni, hoci jeho päť detí už odrástlo. Dve z nich, Peter (36) a Tomáš (27) vyrozprávali každý osve príbeh svojho pendlujúceho otca a doma zostávajúcej mamy. Príbeh rodičov, ktorý sa nakoniec rozviedli, je nevyhnutne súčasťou ich vlastných príbehov.
„Mal som 19 rokov, keď som si dal predsavzatie: buď budem mať prácu tam, kde bude žiť moja žena a deti, alebo pôjdu oni so mnou za mojou prácou – inej možnosti niet,“ hovorí odhodlane najstarší syn Peter o svojej zásade, ktorú si odniesol z pozorovania vzťahu svojich rodičov. Hoci s úsmevom dodá, že nikdy nehovor nikdy. Momentálne žije sám.
Súmraku manželstva rodičov predchádzali dlhé roky odchodov a príchodov, a na istý čas sa k pendlovaniu otca pridali aj dvaja najstarší synovia. Otec im totiž navrhol, či by si nechceli vyskúšať rok na tamojšom československom gymnáziu, ktoré Viedeň vtedy znova otvárala a obaja súhlasili. Z denného dochádzania sa tak vykľuli týždňovky a preteky o rakúsky vagón zažíval už aj Peter Janeček mladší.
Otec sa neteší domov
Tomáš ich zatiaľ celý týždeň čakával doma. „Pamätám si, ako im mama v nedeľu večer nabalila tony desiatej a obedov a potom som ich videl až v piatok,“ spomína si na týždňovky. Doma mal ešte dve sestry, a mame vypomáhali aj starí rodičia, takže na nejaké dramatické smútenie za otcom či bratmi si najmladší syn nespomína. No na záver týždňa, keď sa všetci traja vrátili, sa tešil.
Peter má na piatkové návraty menej radostné spomienky. „Badal som, že za tú hodinu a štvrť jazdy vtedy už autom sa otec akoby pretransformoval. Keď sme nastúpili do auta, väčšinou vládla pohoda, ale ako sme sa blížili domov, otcovi sa značne zhoršovala nálada,“ opisuje Peter. Určite to bolo aj stresom z jazdy v piatok podvečer, ale Peter na to spomína aj tak, že sa skrátka otec neteší domov, kde to veľmi neklape. „Otec bol nahnevaný, ofučaný, po otvorení dverí doma vždy tašky šmaril na zem,“ rozpomína sa.
Neľahké bývali aj víkendy. Ticho za rodinným stolom prerušil smiech ešte malého Tomáša – to naňho zažmurkal brat Peter, aby odľahčil napätím napumpovanú atmosféru pri spoločnom rodinnom obede, a možno aj vo svojom vnútri. Zabralo to.
No napätie v manželstve sa odľahčiť nepodarilo. Rodičia sa rozviedli, keď boli obaja bratia už dospelí. „Myslím, že už to na nás nemalo nejaký veľký vplyv, horšie to je isto pri malých deťoch,“ mieni Tomáš. Hoci z neho počas celého rozhovoru vychádza akýsi nadhľad nad osudom svojej rodiny, aj on spomína nejaké dôsledky.
„Dochádzať do Rakúska si vôbec neviem predstaviť, už dochádzanie do Bratislavy z Pezinka mi zaberalo nejakú časť energie, kým som nezostal doma s deťmi,“ hovorí Tomáš, ktorý je aj so svojou manželkou momentálne doma na otcovskej dovolenke.
Nič zásadné, ale…
Peter tvrdí, že Tomáš je stoik, zo všetkých súrodencov vraj podedil najlepšiu, flegmatickú povahu. Potvrdzuje tak ten silný dojem nadhľadu. Na rozdiel od Tomáša mu ich „rodinná balada“ takpovediac viac rezonuje v ušiach – dvaja súrodenci, dva nesúrodé pohľady.
Rozrozpráva sa napríklad o vzťahu k mame, ktorý nie je ideálny. „Musím sa veľmi snažiť, aby fungoval. Neviem úplne určiť, do akej miery ma ovplyvnilo, že sa otec hneval a netešil domov na mamu,“ povie zamyslene.
Nie na každú otázku existuje jasná odpoveď. A nie každá rodina s pendlerským členom automaticky smeruje k svojmu rozpadu, dochádzanie malo v tomto prípade navyše aj nezanedbateľné benefity.
„Pamätám si, že sme boli celý čas v móde šetrenia, ale vďaka rakúskemu príjmu mohla celá rodina o piatich deťoch dôstojne fungovať, všetci sme mohli chodiť na nejaké krúžky a ísť na dovolenku,“ hovorí opäť stoicky Tomáš.
No okrem benefitov malo v tomto prípade dochádzanie za prácou aj svoju daň. „Určite tam zohralo úlohu aj niekoľko iných vecí, rodičia sa brali príliš mladí a boli to dosť rozdielne povahy,“ povie Peter. Pendlovanie však podľa neho s veľkou pravdepodobnosťou prilialo olej do ohňa už existujúcich pnutí.
„Nejaký vplyv to malo, ale aký veľký, to neviem. Boli tam aj iné veci. Nie zásadné, ale napríklad sme sa mali presťahovať na dom a nevydarilo sa to, museli sme ho predať,“ spomína Tomáš na jedno z nesplnených očakávaní svojich rodičov.
Nie zásadné – nie také, že by sa udiali fatálne momenty, po ktorých by si ich rodičia povedali, že je koniec. Nevznikli závislosti, násilie ani žiadna dráma. Nič dramatické nenasledovalo ani po rozvode, na rodinných oslavách sa bývalý pár toleruje, rodinou nekolujú ohováračky...
Z rozprávania oboch bratov sa dá usúdiť, že skôr než nárazovo sa odcudzenie postupne plížilo. Ide o čosi, čomu môže čeliť nejedna rodina, ktorej jeden z rodičov z tých či oných dôvodov dochádza za prácou.
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Beata
Balogová
