Namíbia, krajina na juhu Afriky s významnými náleziskami diamantov a púšťou Kalahari, je dnes členom OSN. Nebolo to tak vždy. O nezávislosť bojovala desaťročia s rasistickým režimom Juhoafrickej republiky, ktorý ju okupoval.
Obeťami vojny boli aj deti. Tie namíbijské ju poznali na vlastnej koži, rodili sa a žili v utečeneckých táboroch. V roku 1989 nasadli do lietadla a keď z neho vystúpili, ocitli sa v inom svete. Dva roky žili na hornom Považí.
"Nevedeli, kam idú. Naložili ich do lietadla, leteli tisíce kilometrov a potom pristáli v Československu. Jedným z najväčších šokov bolo to, že zrazu všade videli veľa bielych ľudí. Treba si uvedomiť, že v ich regióne sa bojovalo a bolo to jasne vyjadrené: biely človek je nepriateľ, biely človek bol ten, proti komu sa bojuje. A odrazu videli všade množstvo bielych ľudí, ktorí sa o nich mali starať. Musel to byť brutálny šok," hovorí MARTINA JAKUBCOVÁ, ktorá pátrala po ich osudoch.
V rozhovore sa dočítate:
- O tom, že na Slovensku sme počas komunizmu prichýlili detských utečencov z Afriky.
- O ich príchode z Namíbie a vojne namíbijských bojovníkov za nezávislosť.
- O traumách, ktoré prežívali deti po osobnej skúsenosti s vojnou.
- O vzájomných vzťahoch, predsudkoch voči Afrike, ale aj o vzájomnej interakcii a porozumení.
- O tom, že viaceré slovenské rodiny si deti chceli adoptovať.
Kedy ste sa začali zaoberať touto témou?
O pohnutých osudoch detí z Namíbie vychovávaných v Československu som sa dozvedela asi pred piatimi rokmi na univerzite od kolegyne, afrikanistky Kateřiny Mildnerovej, ktorá sa tejto téme venovala už dlhšie. Pre mňa to bola úplná novinka. Ide síce o úzko lokalizovanú tému, no súčasne sa týka dejín celého vtedajšieho Československa a obdobia okolo prevratu v roku 1989. Oslovila ma s tým, že namíbijské deti neboli umiestnené len na českej, ale aj na slovenskej strane republiky.
Na Slovensku ide prakticky o neznámu kapitolu dejín.
Deti so slovenskou zdravotnou sestrou. (zdroj: Archív M. J.)Ani v čase, keď som sa o tom dozvedela, nevedelo sa o tom dohromady nič. Znelo to zaujímavo a jediné, čo som v podstate vedela, bolo to, že deti boli v Bystrici, ale už nie v ktorej. Nikde sa o tom nepísalo, na internete nevybehlo prakticky nič. Až následne som zistila, že neboli v Banskej, ale v Považskej Bystrici a od toho som sa odpichla ďalej.
Vychádzali ste aj zo svedectiev svedkov alebo z dobových dokumentov?
Môj výskum zahŕňal rozhovory so zainteresovanými, hľadanie v archívoch, v dobovej tlači, v literatúre. Skladala som kúsočky dohromady – do obrazu či skôr príbehu. Od jedného som sa dozvedela, že jeho rodičia zvažovali adopciu malého Afričana, iný si zasa spomenul, že ako malí chalani s namíbijskymi chlapcami hrávali futbal. A že všetky decká bývali v priestoroch motela pri výpadovke na Trenčín.
V Považskej Bystrici som v podstate hneď po príchode dostala ´zaručenú´ informáciu, že ´tie chúďatká mali všetky lepru´. Čiže napriek minime dovtedy dohľadateľných informácií bolo jasné, že nejaké povedomie o namíbijskej skupine v Považskej Bystrici stále koluje, keď prežíva takýto fake news.
Normalizačné Československo bolo vtedy krajinou hermeticky uzavretou pred svetom. Príchod afrických detí musel byť úkazom, tobôž na severnom Považí.
To by platilo na celom Slovensku. Len možno by v klebetách figurovala nejaká iná choroba. Navštívili sme aj chátrajúci motel, kde deti bývali, robili rozhovory s ľuďmi, pustili sa do etnologického, respektíve historicko-antropologického výskumu. Postupne som sa dozvedala čoraz viac. Podarilo sa mi skontaktovať pedagógov a vychovávateľov, ktorí sa o deti na Slovensku starali, takisto sa mi podarilo skontaktovať niektoré z vtedajších detí.
Čo stálo za príchodom detí z Namíbie na Slovensko?
