Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Štyri sestry, tri sú opatrovateľky. „Keď sa nám podarí stretnúť sa, je to sviatok“
Michalovčanka Zlatica Soročinová pracuje 14 rokov ako opatrovateľka v Rakúsku a vo Švajčiarsku. Odchody od dcér znášala spočiatku ťažko, neskôr začala svoju prácu brať ako možnosť.
„Veď ja neviem po nemecky! Presne to som povedala sestre, keď prišla s ponukou, aby som šla pracovať do Rakúska,“ smeje sa Zlatica Soročinová. „Nevadí, naučíš sa za pochodu,“ odpovedala jej sestra.
Michalovčanka je z rodiny štyroch sestier, tri pracujú ako opatrovateľky, len jedna má iné pracovisko na Slovensku. „Keď sa nám podarí stretnúť sa, je to sviatok,“ smeje sa.
Pred opatrovníctvom pracovala v súkromnej bezpečnostnej službe, no musela splácať úver a plat s vdovským dôchodkom jej nestačil. „Život ma naučil pozerať sa do budúcnosti. Vedela som, že aj na dôchodok bude treba a tiež som pri sebe mala moje dcéry. Jedna skončila strednú školu a druhá bola na vysokej,“ vysvetľuje Zlatica, ktorá už 14 rokov opatruje. Najskôr v Rakúsku a teraz dochádza už štyri roky za prácou do Švajčiarska.
Guten Tag a bača v Tuzexe
Keď prišla so sestrou do agentúry pre opatrovateľky, posadili ju k testu z nemčiny. „Sestra mi začala diktovať, čo tam mám napísať, no ja jej vravím, že nič nenapíšem. Veď ja nič neviem. Keď sa ma tá pani niečo opýta, tak čo budem pozerať ako bača do Tuzexu? Veď viem po nemecky iba Guten Tag,“ spomína so smiechom.
Po pár minútach sa pracovníčka vrátila späť a Zlatica musela vysvetľovať, prečo má prázdny papier. „A načo ste prišli? Chcete robiť v Rakúsku a neviete nič po nemecky?“ pýtala sa pracovníčka agentúry. No Zlatica ju poprosila, či by jej nenašla rodinu, ktorej to nevadí. Chcela sa pri nich postupne učiť. „Chytila sa za hlavu a povedala, že to bude ťažké a nič nesľubuje. O dva dni mi zavolala, že má pre mňa klientku,“ hovorí Zlatica.
A tak sa pobalila a šla k o dva roky mladšej Marianne, ktorá trpela ochorením skleróza multiplex. Po nej ju čakal 96-kilový pán v Alpách a neskôr 96-ročná Číňanka vo Viedni. „Začiatky boli ťažké,“ priznáva.
No asi najťažšie na jej práci sú úmrtia, sú súčasťou jej povolania. „Každá smrť je tragédia. Starý, mladý, chorý aj zdravý,“ odpovedá opatrovateľka na otázku, ako vníma smrť.
„Zomrela pri mne jedna pacientka, bola to ešte len moja tretia klientka. Opatrovala som ju rok a pol. Veľmi ma to zasiahlo. Mala som dobrý vzťah aj s jej dcérami, rozumeli sme si. Klient je ako vaša ďalšia rodina. Niektoré opatrovateľky hovoria klientom ´Oma und Opa´, teda stará mama a starý otec. Akoby vám zomrel niekto blízky,“ hovorí Zlatica.
Hora švajčiarskych „peneži“
Pani Zlatica je vyštudovaná železničiarka, pred prácou v súkromnej bezpečnostnej službe pracovala medzi vagónmi a najďalej sa dostala do Čiech. Keď sa teraz pýta kamarátok, kde v cudzine už boli, odvetia, že za hranice nechodia, nanajvýš na výlet do Košíc. „Ja zas cestujem v rámci práce. Občas dokonca hovorím, že mám platenú dovolenku,“ dodáva.
„Sú ľudia v Michalovciach, ktorí mi povedia, čo ty robíš s tými „penežmi“? Vždy odpoviem, že izby tapetujem,“ smeje sa Zlatica. Priznáva, že by jej nikto neuveril, že aj jej občas chýba a musí si požičať. „Väčšina to vidí tak, že keď robím vo Švajčiarsku už toľko rokov, tak musím mať horu peňazí,“ dodáva.
Kým doma ju vnímajú ako boháčku, vo Švajčiarsku je za usilovnú pracovníčku. „Všetko je o tom, ako sa zapíšete, o prvom dojme,“ hovorí Zlatica.
Keď prišla do Švajčiarska, všímala si drobnosti. Keď videla, že sa kýve stolík, rozobrala ho a opravila, kým klient pozeral televíziu. „Alebo som napiekla koláč či dôkladne oholila klienta a urobila mu manikúru, aby sa cítil dobre. Ako cudzinky sa snažíme ešte o kúsok viac,“ vysvetľuje.
Hora švajčiarskych “peneži” (zdroj: cliqmo / Flickr)Nemal by odísť muž?
Keď odchádzala zo Slovenska, mala priateľa. „Mala som slzy v očiach, že musím odísť preč od mojich dcér a môj priateľ len tak ostane sedieť doma. Zo začiatku mal isté zdravotné problémy, no zotavil sa. Prečo som ja tá, ktorá odchádza, keď by mal ísť muž?“ pýta sa Zlatica.
Neskôr začala svoju prácu brať ako možnosť. Spoznala mnohé ženy, ktoré by sa s ňou rady vymenili, mali však rôzne prekážky.
Mám chorých rodičov, chcem si nájsť partnera, mať deti alebo mám malé deti, nemám odvahu a neviem nemčinu. „Keď som počúvala ich dôvody, postupne mi to svitlo. Dostala som možnosť zmeniť svoj život vonku, za hranicami. Za hranicami všedných dní- tak som to vždy hovorievala,“ usmieva sa.
Vianoce bez vnučky
Ako opatrovateľka najskôr chodievala do zahraničia na mesiac – mesiac pracovala, mesiac bola bez príjmu.
Nakoniec radšej prešla na dvojtýždňové šichty. Spokojnosť však prišla až s ponukou nastúpiť do švajčiarskeho domova dôchodcov. Konečne sa dočkala „normálneho“ pracovného času. Stará sa o niekoľko klientov naraz, ktorým musí zabezpečiť hygienu, obliecť ich, zmerať tlak a teplotu, dať im lieky, jedlo aj pitie či vymeniť obliečky.
S vytúženým zamestnaním však strávila sviatky opäť bez rodiny. „Sľúbila som mojim dievčatám, že budem po niekoľkých rokoch znova doma na Vianoce. Sú to tiež prvé sviatky, ktoré som strávila ako babka. Narodila sa mi krásna, zdravá vnučka.
S ponukou z domova dôchodcov to ale nebolo možné, som tam nová, nemôžem si klásť podmienky,“ hovorí Zlatica. Priznáva, že nebolo jednoduché povedať im, že ani tento raz to nevyjde. „Moja vnučka bude mať len pár mesiacov, ani si nevšimla, že tam nie som. No ja áno,“ hovorí.
Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.
Beata
Balogová
