Mnohí chodili každý deň do práce s väčším stresom ako na štátnice a zažívali teror, ktorý sa spája s prostredím väzenia alebo armády. Kolegovia ich zosmiešňovali a zakazovali im chodiť na toaletu, nadriadení spochybňovali, že ich excel správne vypočítal jednotlivé položky.
Pre svoj odborný názor museli písať ospravedlňujúce listy, plat za prácu vymáhať s pomocou právnika. Väčšina z nich napokon dala potichu výpoveď a o svojej skúsenosti nehovorili.
Šikanovanie na pracovisku je aj preto stále tolerované a rozšírené.
Nikto si nemohol byť istý, ako sa bude správať
„Varovné signály som vnímala veľmi skoro. Stalo sa napríklad, že niekto zabudol doplniť vodu do kávovaru a nasledovala scéna plná kriku a urážania. Vtedy som si po prvý raz povedala, že toto nie je poriadku,“ hovorí Katarína Šágyová. Aj ona bola obeťou bossingu, teda šikanovania zo strany nadriadenej.
Jej skúsenosť trvala asi pol roka a nebola jediná. Vo firme, ktorá poskytovala kompletné marketingové a produkčné služby, bolo šikanovanie bežnou súčasťou. Do veľkej miery za to mohlo nevyvážené riadenie firmy, v ktorej mala väčšinu kompetencii jediná osoba.
Šikanovanie na pracovisku sa podľa Kataríny Kušnírovej, ktorá pôsobí na Katedre psychológie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, najčastejšie vyskytuje v silne hierarchických organizáciách, ako sú armáda, polícia či školstvo.
Neznamená to však, že mimo týchto oblastí k nej nedochádza. Skúsenosť s ňou majú ľudia v každom type práce od akademického prostredia cez kreatívny priemysel až po pásovú výrobu vo fabrikách.
Viac ako konkrétna sféra sú dôležité iné faktory. „Ide napríklad o spôsob vedenia zamestnancov. V tejto súvislosti je to najmä autoritatívny štýl riadenia spolu s nedostatočnou kvalifikáciou na túto pozíciu, deštruktívny prístup k chybám a omylom spolupracovníkov, túžba po moci a nedostatočná schopnosť vyrovnať sa s konfliktom,“ vysvetľuje Kušnírová.
To všetko spĺňala Šágyovej šéfka.
