„Vždy ma lákal život za hranicami, chcela som vedieť, ako to na tom Západe robia,“ začína rozprávať svoj príbeh Mira. Už od detstva počúvala, ako je to za hranicami lepšie, veď aj v školskej triede boli zahraničné zdroje vnímané ako tie hodnotnejšie.
Aj preto pri prvej príležitosti vycestovala na Erasmus. Hľadala to, čo v slovenskej škole nenašla: funkčný vzdelávací systém a spoločnosť s menšími predsudkami.
O šťastných Švajčiaroch a nespokojných Slovákoch
Po škole nasledovala práca v zahraničí. Mira najskôr podpísala ročnú stáž v treťom najväčšom švajčiarskom meste, v Bazileji. Zo stáže sa neskôr stala pozícia na trvalý pracovný pomer.
Zrazu sa ocitla v medzinárodnom prostredí kamarátov, každý víkend chodila do múzea či na hory. V lete sa pri rieke cítila ako na dovolenke v rezorte. Všetko, čo ju robilo šťastnou, bolo zrazu dostupné v neďalekom okolí.
Ak by sa vás pýtali, ako ste spokojní so životom na Slovensku na stupnici od nula do desať, aké číslo by zaznelo? Keď sa pýtali Švajčiarov, v priemere dali známku 7,5, čo je viac ako celosvetový priemer OECD – 6,7. Slováci udelili číslo menšie ako priemer, 6,5 bodov.
Podľa analýzy Lepší život od OECD Švajčiarsko vyniká v rôznych smeroch. Väčšina obyvateľov, 80 percent, má prácu, deťom sa nadpriemerne darí v škole, takmer každý Švajčiar v prieskume potvrdil, že sa má na koho obrátiť v ťažkých časoch.

Funkčný štát aj pre cudzincov
Mira medzi výhodami života v zahraničí spomína aj dopravu. „Vo Švajčiarsku som si veľmi zvykla na dostupnú dopravu. Na bicykli a vlakom som mohla ísť kdekoľvek. Keď chcem ísť dnes za kamarátmi na stredné Slovensko a pozriem sa na vlakové spoje, to, čo by vo Švajčiarsku trvalo dve hodiny s jedným prestupom, je na Slovensku dvojnásobne dlhšia cesta, ak vám teda nemešká vlak,“ hovorí.
I keď tam nešla kvôli tomu, chváli aj sociálny systém krajiny. Štát ju podporoval, aby sa učila jazyk zľavami na kurzy pre cudzincov a počas stáže jej preplácal zdravotné poistenie.
Sama hovorí, že vo Švajčiarsku vyžijú aj tí, čo zarábajú najmenej. „Na Slovensku ľudia pracujú na sto a viac percent, len aby si vedeli zabezpečiť základné potreby – bývanie a jedlo. Vo Švajčiarsku vám na tieto veci stačí menšia časť z výplaty, zvyšok si môžete ušetriť,“ hovorí Mira.
Aj preto podľa nej niektorí pracujú menej. „Mala som kolegyňu, ktorá sa s partnerom rozhodla, že budú pracovať len na čiastočný úväzok. Syna tak dávali do škôlky len na 2-3 dni a zvyšok týždňa sa mu venovali oni. Aj ďalšia známa mala tento typ úväzku, zvyšných 40 percent času venovala dobrovoľníctvu. Keď na Slovensku dobrovoľníčite, robíte to vo svojom voľnom čase, po práci. To je ale cesta k vyhoreniu a tak sa dlhodobo fungovať nedá,“ dodáva.
Honba za slobodou
Stretla sa aj s reakciami okolia, ktoré si myslelo, že si tam išla zarobiť. „No čo, už máš auto?“ písal jej kamarát zo Slovenska. Práve auto je často pre našincov forma statusu. Keď máš auto, máš úspešný život.
Vyšší plat bol, samozrejme, plusom, ale dôležitejšia bola sloboda. „Na Slovensku príliš riešime, čo si o nás myslia iní. Študujeme, pretože nás to naozaj zaujíma, alebo pretože na nás tlačí rodina? Pracujeme pre to, aby sme splatili hypotéku, alebo nás práca naozaj napĺňa? Máme sa vydať do tridsiatky len preto, že sa to tak robilo kedysi? Jesť mäso len preto, že je zdravé a že je súčasťou našej národnej kuchyne?“ pýta sa Mira.

Prešlo dva a pol roka a Mira vedela, že sa musí posunúť a že ďalšie dobrodružstvo zažije doma. „Vždy som dbala na to, aby bola moja práca zmysluplná a v zahraničí som pochopila, že to zmysluplné nájdem iba na Slovensku. Viem tu byť viac užitočná,“ hovorí Mira.
Sama priznáva, že aj keď mnoho vecí vo Švajčiarsku fungovalo lepšie, projekty, na ktorých pracovala, ju už nenapĺňali. Pravidelne sledovala, čo vzniká doma na Slovensku a mrzelo ju, že toho nie je súčasťou. A tak sa vrátila.
Pod nohami jej leží Slovensko
Po tomto rozhodnutí však narazila na nepochopenie okolia. Neraz musela vysvetľovať, prečo sa chce vrátiť domov – napriek tomu, že vo Švajčiarsku zarába dobré peniaze a veľa vecí tam funguje lepšie. Nikdy to však nebolo o peniazoch.
Po otázke, či jej išlo o kariéru, zvraští čelo. Nemá to slovo rada. Vždy si pod ním predstaví, ako niekto sám stúpa po rebríčku. „Neodišla som, a následne neprišla naspäť, kvôli kariére. Urobila som to pre prácu samotnú. Urobila som to, pretože je pre mňa dôležité pracovať na veciach, ktoré majú zmysel. Chcela som sa učiť od najlepších a zužitkovať to potom na Slovensku,“ hovorí.
Mira ešte občas sníva o živote v zahraničí, no keď má zlý deň, pozrie sa pod nohy – s kolegami a kolegyňami z Metropolitného inštitútu Bratislava pracuje na projektoch, ako je napríklad dláždenie chodníkov s unikátnym dizajnom.
„Aj keď tu mnoho vecí nefunguje, vidím zmeny. Obklopujem sa ľuďmi s otvorenou mysľou, podobnými životnými skúsenosťami a snahou k niečou prispieť, a to mi pomáha. Život na Slovensku je výzva, no ja ju prijímam,“ dodáva Mira Daňová.

Tento text je súčasťou novinárskeho špeciálu Naša migrácia. Špeciál vznikol v spolupráci s mediálnou iniciatívou Svet medzi riadkami a Katedrou žurnalistiky FiF Univerzity Komenského, na základe sociologického prieskumu realizovaného s výskumnou agentúrou Krajinka.
Jeho vznik finančne podporila Európska únia. Interaktívnu verziu s množstvom ďalších textov, rozhovorov a iných materiálov nájdete na stránke www.sme.sk/nasamigracia.

Beata
Balogová
